Prečo sa nechodí do kina

Môj rok 2011 bol dosť mizerný, to nepopieram, zvyčajne mi ale ani zlá nálada nebráni pozrieť si film či zájsť do kina, veď útek spred reality atď. V roku 2011 som však bol v kine presne 10-krát, z toho 8-krát na tohtoročný film, z toho 4-krát na mainstreamový film. Pre niekoho by boli aj 4 filmy v kine behom jedného roka veľa, v mojom prípade sú však uvedené čísla mnohoročné minimum.

Navyše som počas posledných dní narazil na viacero zdrojov (1, 2) hovoriacich o tom, že v roku 2011 návštevnosť kín poklesla. Pochybujem, že by som bol túto zmenu zapríčinil ja sám, takže môj nezáujem o kino zrejme nebol ojedinelý.

Roger Ebert, filmový kritik, vo svojom komentári zmieňuje niekoľko dôvodov, prečo tržby kín mohli klesnúť. Aby som vám ušetril čas, vinu hádže na:

  • absenciu filmu, ktorý by mal v roku 2011 povesť filmu, ktorý musia všetci vidieť
  • vysokú cenu lístkov
  • rušivý zážitok v kine (telefóny, rozhovory divákov a pod.)
  • cenu občerstvenia
  • konkurenčné alternatívne možnosti ako zhliadnuť filmy (nie internetové pirátstvo, ale napr. streamované video)
  • nedostatočný výber filmov (blockbustery vo všetkých kinách, menej známe filmy nikde)

Hoci s Ebertom v niektorých bodoch súhlasím, osobne považujem za príčinu poklesu návštevnosti sequely, prequely, remaky, reimaginácie, spin-offy, adaptácie a sračky.

Hollywood už nejakú dobu nie je továrňou na sny, ako kedysi, dnes pôsobí skôr ako recyklačné stredisko. Originalita sa z filmov vytratila, dnes letí dojenie značky až kým z nej čosi sype. Môžete urobiť pokračovanie (alebo predchádzanie) úspešného filmu, alebo natočiť úspešný film ešte raz, môžete tiež vziať postavu z úspešného filmu a natočiť nový film postavený na nej, môžete zadaptovať tú knihu/komiks/seriál/hru, o ktorej všetci hovoria. Hlavne nesmiete riskovať, že prídete s niečím, čo tu ešte nebolo. Váš nápad nikto nepozná? Do koša s ním! Pokiaľ teda ľudia nepoznajú aspoň vás.

V nasledujúcej tabuľke je uvedených 30 filmov s najvyššími tržbami v roku 2011:

# Film Pôvod
1. Harry Potter and the Deathly Hallows Part 2 sequel / adaptácia (kniha)
2. Transformers: Dark of the Moon sequel / remake (kreslený seriál)
3. The Twilight Saga: Breaking Dawn Part 1 sequel / adaptácia (kniha)
4. The Hangover Part II sequel
5. Pirates of the Caribbean: On Stranger Tides sequel
6. Fast Five sequel
7. Cars 2 sequel
8. Thor adaptácia (komiks)
9. Rise of the Planet of the Apes remake / prequel
10. Captain America: The First Avenger adaptácia (komiks) / (remake)
11. The Help originál / adaptácia (kniha)
12. Bridesmaids originál
13. Kung Fu Panda 2 sequel
14. X-Men: First Class prequel
15. Puss in Boots spin-off
16. Rio originál
17. The Smurfs remake (kreslený seriál)
18. Mission: Impossible – Ghost Protocol sequel
19. Sherlock Holmes: A Game of Shadows sequel
20. Super 8 originál
21. Rango originál
22. Horrible Bosses originál
23. Green Lantern adaptácia (komiks)
24. Hop originál
25. Paranormal Activity 3 sequel
26. Just Go With It adaptácia (divadelná hra)
27. Bad Teacher originál
28. Cowboys & Aliens adaptácia (komiks)
29. Gnomeo and Juliet originál / adaptácia (divadelná hra)
30. The Green Hornet remake (seriál)

Ak si odmyslíme adaptácie kníh a divadelných hier, ktoré sa natáčajú od počiatku filmu, zostáva nám 20 (červeno zvýraznených) filmov. Záver: 66% distribúcie tvoria recykláty.

Jasné, generalizujem, tých 66% je nepresných. Avšak hoci nemôžem podľa 30 filmov hodnotiť celý trh, 30 najvýnosnejších filmov predsa len vypovedá čosi o filmoch, ktoré produkčné spoločnosti chceli pravdepodobne dostať do vrchnej tridsiatky. Prevažne (pod)priemerné snímky s atraktívnym menom.

Ak chcete, aby ľudia chodili do kina, točte zaujímavé, nevidené veci. Osobne ma naozaj nezaujíma vidieť po tretíkrát mierne obmenené, ale v zásade rovnaké mlátenie sa robotov, hoci pod rozličnými názvami. A aj Jack Sparrow ma už akosi omrzel. Priznávam sa, že občas sa nájde pokračovanie, na ktoré sa teším a nepripadá mi zbytočné, ale zriedka až tak, že by som si ho pozrel v kine.

Okrem ponuky a kvality filmov však vidím ďalší problém v 3D – v otravnom, zbytočnom a predraženom 3D.

Ak film potrebuje 3D aby vynikol, asi nie je dosť dobrý v 2D. Nezáujem. A kiná odo mňa ešte chcú aby som si za tretí rozmer priplatil. 3D projekcie pritom takmer bez výnimky sprevádza tmavý obraz s potlačenými farbami, otravné okuliare (dioptrické chvalabohu nenosím a všetky ostatné ma rozptyľujú) a predovšetkým najväčšie zlo miestnej filmovej distribúcie – dabing.

Príkladom nech je Rango, ktorého som v kine schválne vynechal. Bol totiž len v 3D. Cenovú prirážku a otravné okuliare by som prežil, ale dabing nie. Kombinácia dabingu a animovaného filmu navyše často znamená kopu detí v kine. Ďakujem, neprosím. Počkal som si pár mesiacov a film nakoniec pozrel doma, v originálnom znení. Nebol to najlepší animovaný film všetkých čias, ale herecké kvality pôvodných dabérov a nepreložiteľné vtipy rozhodne zlepšili môj zážitok. Z dabovanej verzie by som bol pravdepodobne rozčarovaný.

Celosvetového trhu sa nasledujúci problém veľmi netýka, nás ale ovplyvňuje až-až, preto musím spomenúť aj meškajúce premiéry.

Zatiaľčo väčšina blockbusterov sa do našich končín dostáva okamžite, alebo s minimálnym meškaním, mnoho filmov (často festivalových favoritov) naše kiná uvádzajú z niekoľkomesačným meškaním, ak vôbec.

Na Cronenbergovu Nebezpečnú metódu musíme čakať do konca januára, americká premiéra bola začiatkom októbra – 4 mesiace. Farba citov bude u nás uvedená až o mesiac, v USA mala premiéru v Auguste – 6 mesiacov. Scorseseho Hugo bol v amerických kinách uvedený koncom Novembra, u nás sa ho dočkáme o mesiac – vyše 2 mesiacov. Young Adult je v amerických kinách už mesiac, my ho uvidíme až v marci – 3 mesiace. We Bought a Zoo malo premiéru tesne pred Vianocami, u nás ho uvedú až začiatkom Apríla – skoro 4 mesiace.

Nemám problém zaplatiť si za film, dokonca si v niektorých prípadoch počkám aj tých pár mesiacov na plnohodnotný zážitok v kine. Ale keď už niekoľko mesiacov poslušne čakám na miestnu premiéru, ktorá je ešte stále v nedohľadne a na internete sa film objaví v DVD či dokonca Blu-ray kvalite, moja trpezlivosť rýchlo vyprchá.

Vyššie uvedené meškajúce premiéry sú ale ešte stále ten lepší prípad, často sa k nám filmy nedostanú vôbec, resp. sa objavia až na vykastrovanom DVD či Blu-ray. Napríklad filmy 50/50 alebo Warrior v našich kinách zrejme neuvidíme vôbec, hoci šlo o jedny z najlepších filmov roku 2011. Nebol by som veľmi prekvapený, keby sa po pol roku (príp. po Oscaroch) nejaký distribútor rozhodol tieto filmy v kinách predsa len uviesť, ale ešte menej by ma prekvapilo jeho následné nariekanie nad tým, že na nich nikto nechodí.

Neskoré či absentujúce premiéry určite nie sú jedinou, dokonca ani najvýznamnejšou príčinou pirátstva, ale hlúpe rozhodnutia distribútorov v boji proti sťahovaniu určite nepomáhajú. Dovolím si citovať Gabea Newella, riaditeľa hernej spoločnosti Valve:

Piracy is almost always a service problem and not a pricing problem.

Dajte ľuďom filmy, ktoré chcú vidieť, dajte im dôvod vidieť ich v kine a diváci sa do kín určite vrátia.

Prečo som spokojný s Androidom, a predsa túžim po iPhone

Pôvodne som tento text zamýšľal spísať po oficiálnom uvedení Samsungu Galaxy Nexus, ale akosi mi na to nevychádzal čas a neskôr mi aj sformulovanie myšlienok zabralo dlhšiu dobu, než som predpokladal. Preto by som sa vopred chcel ospravedlniť za zabiehanie do možno neaktuálnych detailov, ktoré už mnohí mnohokrát rozobrali predo mnou; reč je predovšetkým o časti venovanej novému Nexusu.

Prečo som spokojný s Androidom

Android ponúka voľnosť, o akej môžete s iPhonom iba snívať. Tá spočíva v neobmedzených možnostiach manipulovať so systémom. Radovému užívateľovi je tento fakt ukradnutý, chce si prečítať správy na obľúbenom webe, pozrieť video na YouTube a zahrať Angry Birds na toalete. Nechcem však rozoberať potreby radového užívateľa, ale tie moje.

Nepovažujem sa za žiadneho programátora, no rád sa hrabem vo veciach, zisťujem, ako fungujú. Po odkladanom roote svojho telefónu, som do sveta customizovaných ROM zapadol rýchlo a raz-dva som za zorientoval v tom, ako systém funguje, čo môžem zmazať, čo nie, čo môžem upraviť, čo by som upravovať nemal. Síce mi to zabralo dosť trpezlivosti a ešte o niečo viac času, ale voľnosť spojená s Androidom nie je pre každého. Radový užívateľ nech sa hrá a surfuje, ale systém by mal nechať na pokoji. Voľnosť znamená moc a s mocou prichádza zodpovednosť. Tá spočíva vo vyškolení samého seba – trpezlivosťou, vlastnými pokusmi a omylmi. Nemôžete si predsa sadnúť do kokpitu Boeingu bez toho, aby ste vedeli pilotovať. Jasné, chvíľu to možno poletí, ale skôr či neskôr sa lietadlo dozaista zrúti.

Voľnosť Androidu mi umožnila vybrať si z mnohých customizovaných ROM tú, ktorá mi vyhovuje najviac.

Dnes je môj vyše dvojročný HTC Hero značne zaostalý a zaostalým je už riadnu dobu; HTC preň vydalo posledný update (na Android 2.1) pred 18 mesiacmi. Hardware by vraj nezvládol vyššiu verziu Androidu. Nič to, vďaka customizovaným ROM som nejaký čas používal 3 rôzne verzie tohto updatu. Každá s inými aplikáciami, s inou frekvenciou procesoru, s inou výdržou batérie, s inými výhodami a nevýhodami.

Vďaka customizovaným ROM som si na telefóne vyskúšal tiež čistý Android 2.1, Android 2.2 a rovnako aj Android 2.3 (s prostredím Sense, aj bez neho). A to výrobca tvrdil, že môj Hero nič vyššie než 2.1 nezvládne.

Nakoniec som zostal pri CyanogenMode 6.1, t.j. čistom Androide 2.2. Verziu 2.1 už dnes niektoré aplikácie nepodporujú a v niektorých ohľadoch nebola dotiahnutá, na druhej strane mi 2.3 na starom telefóne beží na môj vkus príliš pomaly, zatiaľčo 2.2 beží plynule a vyhovuje mi aj po funkčnej stránke. Viem, že veľa majiteľov Hera nedá dopustiť na Sense a dodnes zotrvávajú na Androide 2.1, mnohí zasa nedávno prešli na CyanogenMod 7 (2.3) a niektorým vyhovuje port sytému z HTC Salsa s Androidom 2.3 a prostredím Sense. Každému podľa chuti.

Voľnosť Androidu mi umožnila vybrať si verziu Marketu, ktorú chcem používať.

Pred pár týždňami som riešil problém s novým Marketom, ktorý sa mi nasilu nainštaloval do telefónu. Na starom hardware mi nová verzia sekala, reagovala pomaly a čo sa funkčnosti týka, osobne ju považujem za downgrade. Systém za normálnych okolností dovolí update aplikácie odinštalovať, tá sa ale vďaka automatickému upadatu nainštaluje znova a znova. Žiadny problém. Otvoril som terminál, naťukal

su
pm disable com.android.vending.updater

a vybavené.

Priznám sa, že neviem s istotou povedať, či je možný podobný postup aj na iPhone, ale mám o tom veľmi silné pochybnosti.

Voľnosť Androidu si užíva celá moja rodina.

Na záver proandroidovských argumentov by som chcel spomenúť telefóny v našej rodine. Ja mám HTC Hero, sestra LG GT540, mama Sony Ericsson Xperia X10 Mini a otec HTC Wildfire S. Všetko Androidy.

Sestrin LG bežal na oficiálnej, výrobcom mierne upravenej 2.1 ROM pomaly. Po vyskúšaní viacerých ROM beží momentálne na čistom (AOSP) Androide 2.2, ktorý je o niečo svižnejší. „Dokonalú“ ROM si sestra ešte vždy iba hľadá, podstatné ale je, že má z čoho vyberať.

Mamina X10 Mini bola dlho hrozne spomalená a hoci bol update prisľúbený, nie a nie, aby ho vydali. A keď konečne vyšiel v zahraničí, u nás sa ešte vždy čakalo. Mama bola z telefónu frustrovaná, tak som Xperiu rootol, nahral update, ktorý neprichádzal, a odvtedy je spokojná. Sony Ericssonom upravené prostredie jej vyhovuje, takže dodnes beží na rootnutej oficiálnej ROM, keby však chcela, môže kedykoľvek prejsť napríklad na CyanogenMod 7.

Otcov HTC Wildfire S je najmladším prírastkom do našej androidovskej rodiny a zatiaľ beží na oficiálnej ROM, ktorá ho štve. Telefón je občas spomalený a nereaguje tak, ako by chcel. Root telefónu je zatiaľ možný iba cez hardwareové zariadenie, chystá sa ale update, ktorý by mal odomknúť bootloader a potom mu ROM určite vymením. Pri výbere telefónu som mu Wildfire S schválil aj preto, že skôr či neskôr sa mu možnosť rootu určite odomkne (doslova) a potom bude môcť telefón využívať podľa svojich predstáv. Voľnosť je v tomto prípade akási obmedzená, ale za to môže jedine výrobca, nie samotný systém.

…a predsa túžim po iPhone

Dlhé roky som iPhone ignoroval. Žiadne predsudky či nenávisť, prosto nespĺňal moje požiadavky a nepripadal mi preto zaujímavý. V posledných mesiacoch sa však môj pohľad zmenil a dnes by som sa už iPhonu nebránil.

iPhone funguje. Hrabanie sa v systéme nie je potrebné, pretože všetko funguje tak, ako má. Síce všetko funguje iba tak, ako má, ale to je daň za funkčnosť. Windows má tiež len jedno GUI a ľudia si (prevažne) nesťažujú. Linux ponúka viacero desktop environmentov a windows managerov, čo je super, pretože každý si môže vybrať ten, ktorý mu vyhovuje; ale s každým GUI sa dá naučiť pracovať a to Windowsovské, rovnako ako to iOS-ovské, určite nie je tým najhorším na trhu.

iPhone má fotoaparát, ktorý sa dá nazvať fotoaparátom. Na svojom HTC sa mi nepodarilo urobiť jedinú dobrú fotografiu a mnoho iných a novších telefónov (hlavne telefóny HTC s ich obľúbeným ružovým nádychom) je na tom rovnako. Chápem, že mobilný telefón nie je fotoaparát a je určený predovšetkým na fotenie momentiek, ale možnosť vyfotiť momentku a byť schopný ju doma vytlačiť a vyvesiť na stenu je isto príjemná. V prípade môjho telefónu by som po tlači hlavne zisťoval, či bola fotografia rozmazaná už pred tlačou, alebo či ju rozmazala tlačiareň. Ale aj to iba v prípade, že by som fotografiu rovno vytlačil a vykašľal sa na úpravu kontrastu, sýtosti farieb a bohvie čoho všetkého potrebného na to, aby momentka vyzerala ako fotografia, nie ako snímka z webkamery. Netvrdím, že všetky telefóny s Androidom fotia horšie než iPhone, akurát mám zo všetkých testov a porovnaní, ktoré som mal možnosť vidieť, pocit, že iPhone (4/4S) lepšie zvláda rôzne svetelné podmienky. Napríklad Samsung Galaxy S II možno fotí o čosi lepšie za svetla, ale v šere je to bieda.

iPhone má jednotné UI. Android na jednej strane umožňuje tvorcom aplikácií meniť ich vzhľad podľa svojich predstáv, ale občas ma už unavuje zisťovať a znovu objavovať, či má aplikácia prístup do nastavení integrovaný v UI, či ho má skrytý pod tlačidlom MENU alebo či je skrytý v nejakom submenu. Na iPhone vyzerajú všetky aplikácie podobne a ovládacie prvky nájdem vždy tam, kde ich hľadám.

iPhone má jedno tlačidlo. Ale čo je ešte dôležitejšie – má UI prispôsobené jednému tlačidlu. K tomuto sa ešte vrátim o pár odstavcov nižšie.

iPhone má veľa použiteľných aplikácií. Keď som v Android Markete pred pár týždňami hľadal GTD aplikáciu, bolo to peklo. Každá mala iné UI, každá mala iné možnosti, každá synchronizovala s inou službou, skoro každá bola hnusná. Nakoniec som objavil Doit.im, ktorá ako jediná pôsobila použiteľne, tak som ju začal používať a zvykol si. Keby mi na nej niečo vadilo (a akože vadí), môžem ju prestať používať alebo zaťať zuby. Alternatívy zatiaľ niet. Použiteľných GTD služieb som na internete našiel mnoho, avšak všetky majú native app (zatiaľ) iba pre iPhone.

iPhone ale má aj otravné iTunes, v poslednej dobe mi však pripadá, že keď sa dennodenne prenášam cez všetky otravné drobnosti Androidu, jednu veľkú otravu iPhonu by som asi prežil bez vážnejšej ujmy.

Samsung Galaxy Nexus

Nie nesplietol som si poradie odstavcov. Galaxy Nexus mi dal nové dôvody prečo chcieť iPhone. Uvediem pár:

Kvázi futuristické UI je mix Windows Phone a Gingerbreadu. Snaží sa vyzerať cool, ale aj tak je to ten istý starý Android. Ako keď namontujete na Octaviu nový nárazník a spojler, kúpite si nové disky, prestriekate karosériu nažlto, pozdĺžne na ňu nalepíte dva čierne pásy a budete sa tváriť, že máte Camaro. Niekto si povie, že že tá Oktávka vyzerá super, iní si budú klopať po čele, čo je to za nápad. Ja som niekde medzi, ale tá neopodstatnená pýcha, s akou bol nový Nexus predstavený, mi je značne nesympatická, pretože táto Google „Octavia“ by namiesto kozmetických zmien potrebovala skôr vymeniť olej a kúpiť nový výfuk.

V rámci UI redesignu sa Google rozhodol odstrániť fyzické tlačidlá a nahradiť ich virtuálnymi – vec, ktorú nepochopím. Na telefón sa tak možno zmestí o niečo viac pixelov, ale nechápem prečo by som počas fullscreen prehrávania videa mal mať skryté tieto tlačidlá, resp. aký to má zmysel. Ak chcú mať telefón bez tlačidiel, prosím, ale potom nech je UI prispôsobené ich absencii (viď iPhone). Načo odstraňovať z tela telefónu tlačidlá a zároveň ich pridávať vo virtuálnej forme na obrazovku? Tomuto rozhodnutiu skutočne vôbec nerozumiem.

Čo sa UI týka, pre zaujímavosť dodám, že sprasené ešte o niečo viac, než by si človek myslel; pre viac informácií odporúčam článok na Typo.cz, týkajúci sa nového Android fontu.

V propagačnom videu sa Google chváli aj novými funkciami Android Beam a Face Unlock, ktoré mi pripadajú úplne zbytočné. Načo by som posielal fyzickým kontaktom telefónov video alebo stránku na kamarátov telefón, keď mu ich môžem ukázať na svojom? Pochopil by som posielanie súborov (ktoré by však bolo týmto spôsobom asi dosť pomalé), ale posielanie obyčajných odkazov fyzickým dotykom telefónov mi nepripadá nijak zvlášť užitočné. Face Unlock mi zasa pripadá ako rovnaká zbytočnosť ako čítačka odtlačkov prstov na notebookoch. Fajn pre firemné notebooky, ale keď mi čítačka už dvadsiaty raz neúspešne číta odtlačok, vykašlem sa na to a prihlásim sa heslom. Face Unlock je fajn show-off feature, ale odomknutie gestom prsta mi pripadá omnoho rýchlejšie a praktickejšie.

Ďalej Google ukázal inovovaný fotoaparát, ktorý už konečne nevyzerá ako pracovná verzia s chýbajúcim súborom vzhľadu, ale hlavne obsahuje nové efekty deformovania tváre! Na mojom Nintende DSi ma každý takýto efekt bavil presne 2 sekundy, ktoré trvalo jeho vygenerovanie. Ale vraj sa budú dať tieto efekty využiť v aplikáciách tretích strán – som fakt veľmi zvedavý ako. Podstatné je zrejme to, že sa 20 sekúnd promo videa úspešne zaplnilo obsahom. Jedinú normálnu inováciu fotoaparátu vidím vo fotení panorámy.

Google tiež spomenul, že Ice Cream Sandwich teraz obsahuje možnosť zakázať predinštalované aplikácie. Už bolo načase! Hoci zakázanie aplikácie nerieši problém zbytočného zaberania pamäte, že áno…

Aby som ale iba nekritizoval, musím povedať, že ma vážne potešila prítomnosť LED notifikácií. Tie by mali byť na každom telefóne, snáď si výrobcovia vezmú príklad.

A na záver to najlepšie – cena: 16GB v ČR za 14 899 Kč! Keby bol Galaxy Nexus o dve-tri tisícky lacnejší, bol by to vynikajúci telefón. Ale postaviť ho do priamej konkurencie s iPhonom (16GB za 14 490 Kč), ktorý má umelo udržiavanú cenu luxusného tovaru? iPhone si svoje postavenie vybudoval a jeho cenu je, myslím si, opodstatnená, ale Android si napriek svojim nedostatkom trúfa do vyššej ligy. Mať tých 15 000, bral by som bez váhania iPhone. Keby bol Galaxy Nexus za 12 000, bral by som ten a zvyšok peňazí minul na rozumnejšie veci.

Viem, že ľudia budú Galaxy Nexus kupovať, nech už je jeho cena akákoľvek, akurát mi nie je jasné, prečo ho Google silou-mocou vyhlasuje za vlajkovú loď Androidu, keď ňou už len z pohľadu parametrov nie je. Nexus by mal udávať trend, nie tváriť sa, že je technologickou špičkou, ktorú behom niekoľkých týždňov či mesiacov aj tak prekonajú iné modely.

Predstavenie Galaxy Nexusu ma jednoducho dosť rozčarovalo. Android začína pôsobiť príliš sebavedomo, pričom nedostatkov má ešte stále požehnane a začínam sa obávať, že už teraz je v stave, keď nedostatky sú ignorované a namiesto ich riešenia sa hrdo postupuje ďalej.

Due Date vs. Planes, Trains & Automobiles

Cez víkend som videl dva filmy. Prvým bol Planes, Trains & Automobiles (ďalej len PTA) a druhým jeho nepriznaný minuloročný remake Due Date (ďalej len DD) a napadlo mi, že by nebolo úplne márne porovnať prístup oboch filmov k veľmi podobnému námetu a poukázať na odlišnosti medzi filmami z rokov 1987 a 2010.

Hlavné postavy

Planes, Trains & Automobiles

Začnime tým najdôležitejším, teda postavami. Oba filmy sa točia okolo konfliktu dvoch hlavných postáv. V PTA je to cynický Neal (Steve Martin) a dobrosrdečný Del (John Candy). Neala spoznávame hneď v prvej scéne, ktorá ho predstaví ako pracovitého človeka, ktorý sa nevie dočkať, až sa dostane domov, za manželkou a deťmi. V nasledujúcej scéne sa snaží zohnať taxík, ktorý by ho odviezol na letisko, ale vôbec mu to nevychádza a čo sa dá, to sa pokazí. Divák s ním súcití, pretože je to sympatická postava, ktorej sa plán rozpadá za chodu, s čím sa všetci vieme veľmi dobre stotožniť.

Druhú postavu, Dela, spoznávame pomaly, najprv sa objaví iba na okamih, neskôr na dlhší a po zoznámení sa s Nealom, sa stáva integrálnou súčasťou filmu. Prvé jeho charakteristiky spoznávame pri zoznamovacej scéne, v ktorej zistíme, že hoci Del urobil zlú vec, veľmi ochotne ju chce napraviť, je vidieť, že je to dobrák. Počas filmu sa ale postupne odkryjú ďalšie jeho vlastnosti, resp. zlozvyky, a ako plynie dej, uvedomujeme si, že Del je tak trochu karikatúrou, postavou, ktorá predstavuje súbor všetkých zlozvykov, ktoré ľudia obvykle majú. A hoci nám zvyčajne zlozvyky iných vadia, Del zostáva dobrosrdečným popletencom počas celého filmu, takže nemáme srdce vyčítať mu jeho nedokonalosti.

Vývoj oboch postáv je možno klišéovitý, ale je sympatické, že až do konca zostávajú obaja v jadre rovnakí, cítite z nich ale, že sa niečomu priučili. Pekný záver.

Due Date

Postavy v DD sú postavené veľmi odlišne. V PTA sú Neal a Del od začiatku sympaťáci, ale v DD je Peter (Robert Downey Jr.) amorálny egoista a Ethan (Zach Galifianakis) otravný idiot.

Peter, analógia Neala, je nám predstavený ako nadchádzajúci otec, ktorý cestuje domov kvôli naplánovanému pôrodu. Spoznávame ho ako namysleného obchodníka, ktorý sa pri prvom zlyhaní svojho pôvodného plánu uchyľuje ku kradnutiu, neskôr podrazí Ethana a neštíti sa ani urážania a bitia cudzích detí.

Ethan je zasa excentrický, detinský a slabomyseľný herec cestujúci do Hollywoodu, s plejádou hlúpych a neuveriteľných návykov, ktoré poukazujú na možnosť skutočného mentálneho postihnutia.

Divák sa nevie ani s jednou z postáv stotožniť a vzhľadom na antipatiu voči nim je ťažké držať im palce alebo súcitiť s nimi. O to výraznejšia je ale premena, ktorou postavy behom filmu prejdú, premena je to však značne šablónovitá a klišéovitá: egoistický Peter sa stane o niečo menej egoistickým a detinský Ethan akoby sa vyliečil zo svojej slabomyseľnosti a behom tých pár dní strávených s Peterom dospeje. Trochu absurdný záver.

Príbeh

Hoci námet oboch filmov je rovnaký – dvaja veľmi rozdielni cudzí ľudia sú nútení cestovať spolu naprieč Spojenými štátmi – príbeh sa veľmi líši a je prispôsobený dobe, v ktorej filmy vznikli.

Planes, Trains & Automobiles

V PTA hlavné postavy cestujú z New Yorku do Chicaga, aby sa dostali domov na Deň vďakyvzdania. Po tom, čo im kvôli nepriaznivému počasiu zrušia let, sa Neal a Del spoznávajú v čakárni letiska, odkiaľ idú spolu do miestneho hotela, ktorý riadi Delov známy. Ďalší vývoj nechcem zbytočne prezrádzať, ide však o to, že ich cesty sa zakaždým rozdelia (resp. si ich rozdelia sami), ale „osud“ ich zakaždým znovu spojí. Jemne nereálny vývoj, ale vo filme to funguje ako tzv. „running joke“, takže nie je dôvod sťažovať si, hlavne keď rozhodnutia postáv dávajú zmysel.

Due Date

V DD cestujú postavy z Atlanty do Los Angeles, Peter kvôli tehotnej manželke, Ethan kvôli kariére v Hollywoode. Dôvod, kvôli ktorému nemôžu ísť lietadlom je hlúpy a silený vtip, Ethan totiž začne v lietadle hystericky opakovať slová „terorista“ a „bomba“, kvôli čomu ich oboch (doteraz netuším prečo oboch) vyvedú z lietadla a zakážu im využívať leteckú dopravu. Peter nenávidí Ethana, ale keď mu ten, pri veľmi šťastnom stretnutí na parkovisku, ponúkne odvoz autom, takmer okamžite súhlasí. Dôvod? Scenár si to vyžadoval.

Ďalší vývoj filmu je často nesmierne neuveriteľný, absurdné situácie nastávajú každých niekoľko minút a jediné racionálne odôvodnenie tohto diania, ktoré mi napadá je to, že keď už divák nemá rád postavy, nech sa aspoň baví na ich utrpení alebo na absurdnostiach, ktoré vyvádzajú. Naozaj si Hollywood myslí, že divák v roku 2010 netúži myslieť, iba byť bavený epizódnym humorom bez akejkoľvek logiky? Ak je tomu tak, tak je to veľmi smutné.

Humor

Planes, Trains & Automobiles

Humor PTA spočíva predovšetkým v známych situáciach zahnaných do extrémov tak, až nám pripadajú vtipné. Príklad: Neal chce spať, Del vedľa robí hluk, pretože hľadá knihu. Všetci to poznáme. Keď knihu dočíta, odloží ju a začne si „pukať“ prsty. Úsmevné. Potom si začne trieť ruky, aby sa zahrial. Úsmev na tvári diváka sa rozširuje. Potom si začne za silného chrapčania uvoľňovať dutiny, aby v noci nechrápal, čo Neala konečne zlomí a začne vyvádzať. Človek sa už musí smiať.

Osobitne sa chcem zmieniť o využití nadávok, pretože je vyslovene krásne. Mám pocit, že film dostal R-kové hodnotenie (prístupnosť od 17 rokov) hlavne kvôli jednej jedinej scéne, v ktorej jedna z postáv nadáva. Je to jedna neprerušená scéna, v ktorej padne slovo „fuck“ veľmi, veľmi veľakrát. A je to nesmierne vtipné, pretože postava dovtedy vyzerala, že z úst by škaredé slovo za žiadnych okolností nevypustila. A práve v tom spočíva humorná sila tejto scény. Na mňa osobne to pôsobilo tak, že tvorcovia riskli tvrdšie hodnotenie prístupnosti, len aby tam táto scéna mohla zostať. Výborné rozhodnutie.

Due Date

Keď už som sa v predchádzajúcom odstavci zmienil o nadávaní, tak prečo v tejto téme nepokračovať? V DD sa nadáva. Od začiatku do konca. Človek to ale ignoruje, nie je to nič vtipné, ani zaujímavé a v kútiku duše si každý uvedomí, že sa tam nadáva hlavne kvôli tomu, že film bol pripravovaný s tým, že dostane R-kové hodnotenie prístupnosti. Tak prečo to nevyužiť a nenadávať všade, kde to môže pôsobiť aspoň trochu vtipne? Akurát, že v tom množstve vulagrizmov sa tých pár vtipnejších obmien stratí.

Prevažne je však humor DD založený na tom, že Ethan je idiot, ktorý navyše takmer neustále cíti nutkanie hovoriť o veciach, o akých hovoria idioti, a Peter to všetko znáša s egoistickým pohľadom v očiach a sarkastickými poznámkami na jazyku. Občas sa tam pripletie nejaký fyzický humor a, žiaľbohu, zopárkrát aj záchodový humor. Nie som si úplne istý, na koho má byť tento film primárne zameraný. Nebodaj na teenagerov? Veď nikto pod 17 rokov by ho nemal vidieť. Alebo žeby na dospelých? Akého tridsať-štyridsaťročného otca rodiny zaujíma masturbujúci pes?

Dráma

Okrem humoru je v oboch filmoch prítomná aspoň sčasti aj dráma, resp. dramatický, vážny vývoj udalostí, tak sa poďme na chvíľu zamerať na ňu.

Planes, Trains & Automobiles

Prvý náznak drámy nachádzame v prvej tretine filmu, keď Neal počas výbuchu zlosti bez servítok povie Delovi, čo si o ňom myslí. Divák sa spočiatku usmieva, no postupne si uvedomuje, že tu ide o niečo vážne. Na konci Nealovho zlostného monológu mi bolo Dela nesmierne ľúto, aj keď Nealovo rozrušenie som úplne chápal.

Dráma sa potom v plnej sile vráti na konci filmu. Nechcem tu nič prezrádzať, ale ide o to, že po tom, čo postavy spoznáme a sledujeme vývoj ich vzťahu, príde uvedomenie si istých skutočností a ja som mal horkosladkú slzu na krajíčku.

Due Date

Prvá dramatická scéna DD prijde tak v tretine filmu. Ide o smutný moment, keď si Peter uvedomí, že Ethan nie je iba otravný idiot a obaja sa začnú spolu úprimne baviť. A potom sa vráti Ethanovo idiotské ja, dramatické napätie je zničené a my pokračujeme tam, kde sme prestali pred danou scénou.

Druhá dramatická scéna prichádza v druhej polovici filmu a ide tak trochu o reparát prechádzajúceho nevydareného pokusu o vážnosť. Tentokrát to vyjde a tento bod som považoval za akýsi zlomový, keď sa film dostal na správnu vlnu, postavy nabrali na uveriteľnosti a humor, hoci v rovnakom duchu ako dovtedy, ma začal baviť. Škoda tých premárnených 54 minút, ktoré predchádzali tomuto zvratu.

Vedľajšie postavy

Planes, Trains & Automobiles

V PTA sú vedľajšie postavy vedľajšie, nevenuje sa im zvláštna pozornosť. Pár sekúnd na obrazovke a dovidenia. Tak to má byť. Excentrický taxikár, vidlácky syn známeho, vášnivý pár (cudzinci?) v autobuse, protivná žena z požičovne áut, všetko výborné a zapamätateľné postavičky, hrané neznámymi hercami. Ide predsa o postavy, nie o ich predstaviteľov.

Navyše je tu jedna úžasná cameo rola, ktorú nebudem prezrádzať, ale ktorú by som zaradil medzi tie najlepšie, aké som mal možnosť vidieť. Veľmi vtipná záležitosť.

Due Date

Na vedľajšich postavách v DD sú najzaujímavejší herci, ktorí ich hrajú. RZA, Juliette Lewis, Danny McBride, Jamie Foxx a v cameo role Todd Philips, režisér filmu (fakt by ho niekto spoznal?). To je všetko. Otravné, neuveriteľné alebo nudné a hlavne úplne zabudnuteľné postavy, ktoré by sme si mali všimnúť hlavne kvôli tváram, ktoré ich zosobňujú. A keď tam už všetkých tých hercov pozbierali, bolo by neslušné nevenovať každému niekoľko minút minutáže. Ide predsa o predstaviteľov, nie o postavy. Počkať… D’oh!

Záver

Pôvodne som nechcel spomínané filmy hodnotiť, ale z predošlých odstavcov to isto vyznieva tak, že Planes, Trains & Automobiles je výrazne lepším filmom ako Due Date. Záleží však na uhle pohľadu. Ak nemáte radi láskavé filmy plné morálnych hodnôt a dávate prednosť modernej tvorbe a modernému humoru, Due Date vás asi poteší a pobaví viac. Išlo mi však hlavne o porovnanie filmov, aké sa točili pred 23 rokmi a tými, ktoré sa točia dnes.

Ak by som to mal všetko zhrnúť, tak poviem, že filmy boli v 80. rokoch viac zamerané na mladých ľudí s rodinou, dnes sa filmy točia hlavne pre rovnako mladých, ale slobodných ľudí; všade nájdeme viac akcie (aspoň jedna automobilová naháňačka a aspoň jedna zbraň sa zdá byť pravidlom), humor je viac doslovný a absurdný, vulgarizmy nemôžu uškodiť a dôležitejšie než postavy sú situácie, do ktorých sa dostávajú.

Som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať v roku 2033…

Rekviem za White Stripes

Takto som si teda začiatok svojho blogovania určite nepredstavoval. Rozhodne som nechcel začať niečím takto smutným. Človek si ale nevyberá a prvá téma hodná článku sa naskytla práve vo chvíli, keď som sa dozvedel, že kapela White Stripes oznámila oficiálne ukončenie svojho pôsobenia.

Prvýkrát som sa o kapele dozvedel v rámci sledovania Simpsonovcov; konkrétne epizódy Jazzy and the Pussycats. V tej sa kapela objavila ako hosť, resp. hostia, a ich silné basové bicie, znejúce iba pár sekúnd, ma okamžite zaujali. Tak som si vyhľadal, čo sú zač a narazil som na klip k danej piesni.


Bol som ohromený. Sčasti prácou úžasného Michela Gondryho, ktorý videoklip režíroval, ale predovšetkým zvukom kapely. Ako to už býva, jedno YouTube video viedlo k druhému a po niekoľkých minútach som vedel, že si musím zohnať všetky ich albumy.

Počúvať som ich skutočne začal až na začiatku roku 2007. Presne si pamätám prvé vypočutie ich prvého albumu. Viem presne, kde som bol, aké bolo vonku počasie, na čom som ich počúval a že to bolo počas zimného skúškového obdobia. Taký ten pocit, keď počúvate pieseň a z nejakého dôvodu sa vám v mozgu zafixujú okolnosti danej chvíle. Ten pocit mám zafixovaný pre celý album. Vďakabohu.

Behom 3–4 mesiacov som si ich albumy vypočul nespočetnekrát. Ich špinavý garážový štýl ma zaujal natoľko, že som si podvedome povolil počúvanie každého ďalšieho albumu, až keď budem ten aktuálny poznať naspamäť. Pre každý album to znamenalo tak 2–4 týždne, počas ktorých som nepočúval takmer výlučne len ten jeden daný album. A každý z nich som si neskutočne užíval.

Albumy som počúval postupne, v chronologickom poradí, vďaka čomu som si užil zrýchlenú verziu vývoja kapely a hoci rozdiel medzi ich prvým a (teraz už definitívne) posledným albumom je okamžite rozpoznateľný, nenašiel som jedinú pieseň, ktorú by som nemal rád. Žiadna, ktorá by mi nevadila, žiadna, ktorá by mohla byť lepšia, žiadna, na ktorú nemám niekedy chuť, všetky do jedného ich milujem.

Prvou, ktorá ma fakt chytila za srdce bol gigaenergický Cannon, nasledovaný kiloenergickým Astrom, nasledovanými megaenergickými Broken Bricks a tak ďalej. Do kapely som sa zamiloval behom 7 piesní. Niežeby bolo prvých 6 horších, ale práve Cannon bol TEN track, ktorý ma po prvom vypočutí presvedčil, že počúvam niečo, čo sa mi hlboko a natrvalo vryje do mysle.


Behom mesiacov počúvania takmer výlučne diskografie White Stripes som si našiel mnoho, mnoho obľúbených skladieb a keď ma ani po vyše roku kapela neprestala ani trochu baviť – čo sa stalo už mnohokrát predtým i potom – uvedomil som si, že som našiel kapelu svojho srdca. A to najlepšie ma ešte len čakalo.

Záznamy z koncertov. Pochválený buď, YouTube. White Stripes na albumoch sú dokonalí. Veľmi subjektívne tvrdenie, viem. Dovolím si však tvrdiť, že ich koncertné vystúpenia sú dokonalé, nech už si o kapele a jej tvorbe myslíte čokoľvek. Ukážkové stelesnenie rocku.








Čo ma vedie k najsmutnejšej veci na rozpade kapely. Nepodarilo sa mi zažiť White Stripes naživo. A budem si to nadosmrti vyčítať. Nie každý deň, ani nie zakaždým, keď začujem niektorú z ich piesní, ale dlhodobo ma bude prenasledovať ľútosť nad tým, že nikdy ich zvuk a show nezažijem na vlastné uši a oči. Jasné, Jack White žije a pokračuje vo svojich (podobne vynikajúcich) projektoch i sólovej kariére, ale Jack White nie je a nikdy ani nebol White Stripes. Bez Meg by kapela nebola tým, čím bola. Mnohí jej vyčítajú amatérske či detinské bubnovanie, ale osobne ho považujem za jednu z charakteristík kapely. The Who mali Keitha Moona, jedného z najlepších bubeníkov všetkých čias, ktorého neskonale obdivujem, ale trúfam si povedať, že Meg a Keith boli rovnako dobrí, a to z toho dôvodu, že dodali svojej kapele presne to, čo potrebovala.

Späť však ku White Stripes. Ako som spomínal, ich albumy mám napočúvané nespočetnekrát. Počet vypočutí každého z nich sa u mňa pohybuje v rádoch desiatok, v niektorých prípadoch i stoviek. A napriek tomu ma tí dvaja dokážu prekvapiť. To ma zakaždým zarazí. Každý polrok objavím nejaký nový klenot, ktorý predviedli na pár koncertoch alebo ktorý vyšiel na singli, ktorý nepoznám. Naposledy to bolo pred Vianocami, keď som narazil na skladbu Candy Cane Children, ktorú som odvtedy zaradil medzi svoje najobľúbenejšie White Stripes piesne.

Síce trochu mimo témy, ale cítim potrebu vyjadriť sa k albumom, ktoré vlastním. Stiahol som ich. Stiahol som ich všetky a stiahol som si aj koncert Under Blackpool Nights. Albumy som si neskôr stiahol znovu, v lepšej kvalite. Všetky. Vrátane limitovaných či špeciálnych edícií. Avšak povedal som si, že čokoľvek nové White Stripes vydajú (od chvíle, odkedy ich poznám), kúpim si to. Stalo sa. DVD dokument, v kombinácii s live albumom, Under Great White Northern Lights som si zakúpil. A plánoval som urobiť to isté s každým novým album. Žiadne nové albumy už ale nebudú. Premýšľam nad tým, že si zoženiem všetky staré albumy, neviem ale, či má zmysel podporovať mŕtvu kapelu, resp. podporovať produkčnú spoločnosť mŕtvej kapely. Radšej si budem kupovať nové albumy projektov Jacka Whitea či albumy vydané pod záštitou jeho produkčnej spoločnosti. Ale ešte uvidím… To len tak, pre úplnosť.

Toľko o mojom vzťahu k White Stripes. Nechcel som tu popisovať kapelu a jej históriu, analyzovať texty piesní, vývoj tvorby, ani nič podobné. Mala to byť len prostá, úprimná a subjektívna výpoveď o mojej obľúbenej kapele, ktorú si možno nikdy nikto neprečíta, ale mal som jednoducho potrebu dostať zo seba pocity vyvolané oznámením definitívneho rozpadu kapely, a tak som využil priestor na svojom novovzniknutom blogu.

Uzavrel by som to symbolickou anektodou: počas písania tohto textu som si, ako inak, pustil prvý a následne i druhý album White Stripes a po chvíli mi ľavé slúchadlo začalo štrajkovať, až sa odmlčalo, zrejme už natrvalo. Asi vycítilo, čo sa deje a rozhodlo sa ukončiť svoj život, rovnako ako kapela, ktorej hudbu práve prehrávalo.