John Carter

Už po prvom traileri na Johna Cartera som tvrdil, že v kinách prepadne a že Disney oľutuje svoje rozhodnutie investovať 250 miliónov do tak divácky neatraktívneho filmu. Potom prišli ďalšie a ďalšie trailery a ja som si bol svojou predpoveďou istejší a istejší. V marci John Carter konečne dorazil do kín a úbohých 30 miliónov po prvom víkende isto pripravilo pár ľudí o prácu či hlavu, zatiaľ čo ja som si užíval svoje škodoradostné „told you so“.

Dnes som si Johna Cartera konečne pozrel a hoci si ešte stále myslím, že dať na ten film čo i len dolár bola obrovská chyba, som nesmierne rád, že ju Disney urobil, pretože konečný film je vynikajúci. Nepredajný, ale vynikajúci.

Do dnešného dňa zarobil John Carter v kinách niečo vyše 280 miliónov, čo vo svete filmovej distribúcie približne 50 percentnú návratnosť. Druhú polovicu sa možno podarí získať späť predajom Blu-ray a DVD, no potom tu ešte zostáva neznáma, avšak isto nie zanedbateľná čiastka, ktorú Disney investoval do reklamy.

John Carter

Úvodom by som rád objasnil pozadie vzniku filmu, pretože zohráva zásadnú úlohu.

John Carter je pôvodne literárna postava, ktorú stvoril Edgar Rice Burroughs, okrem iného tiež autor Tarzana. Carter vystupuje v celej sérii sci-fi/fantasy príbehov, ktoré vyšli v rokoch 1912-1943 a o ich obsahu sa môžete dočítať napríklad na Wikipédii. Pointou je to, že hoci možno nepoznáte tieto knihy, práve ony inšpirovali najznámejších sci-fi/fantasy autorov, ktorí buď vytvorili veci, ktoré už poznáte alebo inšpirovali ďalších sci-fi/fantasy autorov, ktorých veci už poznať musíte. Pár príkladov: Ray Bradbury (RIP), Arthur C. Clarke, George Lucas, Steven Spielberg, Carl Sagan a mnoho ďalších vykrádačov nájdete na Wikipédii alebo tu.

Takže Burroughsa by sme mohli považovať za takého praotca sci-fi a veľká časť i dnešných diel spadajúcich do tohto žánru je priamo či nepriamo ovplyvnená jeho víziou.

John Carter sa zrodil v roku 1912, je teda pochopiteľné, že snahy o filmovú adaptáciu trvali dlhočizné roky, no nedostatočný technický pokrok a starnúca literárna predloha zrejme marili všetku vyvíjanú snahu. Potom prišiel Andrew Stanton, režisér pixarovských filmov a veľký fanúšik Burroughsových kníh a začal Disneyho pekne prosiť o peniažky na jeho vysnívaný projekt. Disney sa sprvu zdráhal (nečudujem sa), no v roku 2009 započali práce na filme (čudujem sa).

Na konci toho istého roku sa v kinách objavil Avatar a dokázal, že je možné natočiť film s takmer výlučne digitálnym svetom a postavami a hlavne, že taký film dokáže zlomiť rekordy v tržbách. U Disneyho si asi povedali, že mať vlastného Avatara by nemuselo byť úplne na škodu a na film vysolili 250 miliónov. Nechcem tu rozoberať X vecí, ktoré sa pričinili k úspechu Avatara, ale u Disneyho by sa isto potešili, ak by som sa vrátil v čase a oboznámil ich s nimi ešte než vypísali šek.

Film

Nechcem tu písať žiadnu dlhú recenziu filmového Johna Cartera, ale vedzte, že je výborný.

Titulný hrdina je zrejme najslabšou zložkou filmu, pretože Taylor Kitsch je zlý herec, no zvyšok filmu je naozaj super. Stanton zvládol réžiu svojho prvého hraného na jednotku, postavy nie sú len čierno-biele chodiace klišé, dej aj napriek heterogénnosti drží pokope, svet, v ktorom sa príbeh odohráva, je aj napriek svojej komplexnosti logický a prehľadný, atmosféra je príjemne uvoľnená, akcia je dávkovaná primerane a výborne je vyvážená aj zábavnosť pre rôzne vekové kategórie, odchovanec Pixaru sa nezaprie. Navyše k tomu všetkému je tu ešte aj zaujímavý strih, fajn hudba a skvelé vizuálne poňatie.

Jasné, filmu by som mohol vyčítať absenciu fyzikálnych a biologických zákonov, predvídateľný dej a koniec koncov aj klišé, ale film je jednak tak veľmi fajn, že mi tieto veci boli ukradnuté a jednak ide o adaptáciu rozprávky, ktorá položila základy mnohým dnešným klišé, takže takáto kritika, hoci oprávnená, by bola trochu nespravodlivá.

Kvality filmu teda za kasový neúspech veľmi nemôžu, problém musel nastať inde…

Marketing

Prvý problém: chýbajúca značka. „John Carter“ je značka, ktorej cieľové publikum pred pár mesiacmi pozostávala hlavne z obéznych dlhovlasých sci-fi nerdov s okuliarmi a záľubou v čítaní. A „Taylor Kitsch“ je značka, ktorú pred pár mesiacmi poznala možno len hŕstka fanúšikov seriálu Friday Night Lights. Navyše najznámejším hercom v celom filme je pravdepodobne Willem Dafoe a toho v ňom môžete tiež iba počuť, takže hereckí ťahúň tu prakticky chýba úplne.

Druhý problém: trailery. Prvý teaser neukázal veľa a mal dobre zvolenú hudbu (Arcade Fire FTW), no ostatné, plnohodnotné trailery odhaľovali klišéovitý dej a tisíckrát videné vzdušné, pozemné či pästné súboje, všetko za rýchleho strihu a neoriginálnej, typicky trailerovej hudby. Posledný klinec do trailerovej rakvy bola 10-minútová scéna z filmu – vo všeobecnosti varovné znamenie zúfalej snahy zachrániť nevydarený film – ktorá iba umocnila rozpaky, pretože ukazuje najnezaujímavejšiu a hlavne najmenej reprezentatívnu časť filmu. Z trailerov teda mohol človek očakávať vizuálne zaujímavú variáciu na tisíckrát videný dej s nudnými pasážami, ktoré trvajú až 10 minút, čomu film nezodpovedá ani náhodou.

Tretí problém: reklama. Pol roka pred uvedením filmu do kín o ňom vedelo iba pár nadšencov a ľudia, ktorí náhodou narazili na trailery na internete, keďže pred žiadnymi zaujímavými filmami sa trailery v kinách nepremietali. Potom sa objavila ešte minútová reklama počas Super Bowlu, asi mesiac pred premiérov sa na pár weboch objavili bannery, ale ľudia, ktorí sa filmami vo voľnom čase nezaoberajú o Johnovi Carterovi ani netušili. A úprimne, ak by som o filme nič nevidel a v kine iba zazrel niektoré z mizerných plagátov, pomyslel by som si, že ide o dobrodružný film robený na mieru násťročným chlapcom a radšej by som sa poohliadol po niečom inom. Reklamu mal Disneyho marketingový tím pomaličky budovať už behom roku 2011, nie vyhadzovať ďalšie milióny na urýchlenú záchranu zanedbaných povinností pár mesiacov pred premiérou, čo už filmu tak či tak nepomohlo.

Štvrtý problém: marcová premiéra. Na jar sa do kina až tak nechodí a začiatok či prostriedok leta by bol býval omnoho lepším termínom ako 9. marec. Takéto dobrodružné veľkofilmy spravidla uvádzajú do kín v lete, nechápem, kto prišiel s nápadom na marcovú premiéru, no bolo to len ďalšie z dlhého radu zlých rozhodnutí.

Ponaučenie

Tak čo sme sa tu dnes spolu naučili? No, Peťko, skús nám povedať ty…

„Že 250 milón… Milin… Milón…“
„Miliónov.“
„…miliónov je veľa peňazí a ujovia v štúdiu by nemali za riskantné filmy platiť tak veľa.“
„Výborne, Peťko, ďakujem. Zuzka, čo si myslíš ty?“
„Že drahé filmy musia mať veľa reklamy, aby o nich ľudia vedeli.“
„Super, Zuzka. A čo nám povie Danko?“
„Ja neviem…“
„Len skús. Povedz niečo napríklad o hercoch. Alebo o traileroch.“
„Ja neviem…“
„Tak skúsi Lucka.“
„Vo filme by mali hrať dobrí herci. Napríklad Robert Pattinson a Johnny Depp.“
„Dobre, Lucka. Hlavne herci, ktorých ľudia poznajú. Ešte niekto? Disney?“
„Neoplatí sa robiť nové filmy. Treba viac Pirátov z Karibiku a ešte aspoň dvoch Tronov. A viac marveloviek. A niečo nové od Pixaru, alebo aspoň pokračovanie starej pixarovky. Pokračovanie bude stačiť. A ešte niečo od Burtona. Alebo novú trilógiu od Bruckheimera.“
„Ech… No… Nezvonilo náhodou? Dáme si prestávku? Dajme si prestávku.“

Prečo sa nechodí do kina

Môj rok 2011 bol dosť mizerný, to nepopieram, zvyčajne mi ale ani zlá nálada nebráni pozrieť si film či zájsť do kina, veď útek spred reality atď. V roku 2011 som však bol v kine presne 10-krát, z toho 8-krát na tohtoročný film, z toho 4-krát na mainstreamový film. Pre niekoho by boli aj 4 filmy v kine behom jedného roka veľa, v mojom prípade sú však uvedené čísla mnohoročné minimum.

Navyše som počas posledných dní narazil na viacero zdrojov (1, 2) hovoriacich o tom, že v roku 2011 návštevnosť kín poklesla. Pochybujem, že by som bol túto zmenu zapríčinil ja sám, takže môj nezáujem o kino zrejme nebol ojedinelý.

Roger Ebert, filmový kritik, vo svojom komentári zmieňuje niekoľko dôvodov, prečo tržby kín mohli klesnúť. Aby som vám ušetril čas, vinu hádže na:

  • absenciu filmu, ktorý by mal v roku 2011 povesť filmu, ktorý musia všetci vidieť
  • vysokú cenu lístkov
  • rušivý zážitok v kine (telefóny, rozhovory divákov a pod.)
  • cenu občerstvenia
  • konkurenčné alternatívne možnosti ako zhliadnuť filmy (nie internetové pirátstvo, ale napr. streamované video)
  • nedostatočný výber filmov (blockbustery vo všetkých kinách, menej známe filmy nikde)

Hoci s Ebertom v niektorých bodoch súhlasím, osobne považujem za príčinu poklesu návštevnosti sequely, prequely, remaky, reimaginácie, spin-offy, adaptácie a sračky.

Hollywood už nejakú dobu nie je továrňou na sny, ako kedysi, dnes pôsobí skôr ako recyklačné stredisko. Originalita sa z filmov vytratila, dnes letí dojenie značky až kým z nej čosi sype. Môžete urobiť pokračovanie (alebo predchádzanie) úspešného filmu, alebo natočiť úspešný film ešte raz, môžete tiež vziať postavu z úspešného filmu a natočiť nový film postavený na nej, môžete zadaptovať tú knihu/komiks/seriál/hru, o ktorej všetci hovoria. Hlavne nesmiete riskovať, že prídete s niečím, čo tu ešte nebolo. Váš nápad nikto nepozná? Do koša s ním! Pokiaľ teda ľudia nepoznajú aspoň vás.

V nasledujúcej tabuľke je uvedených 30 filmov s najvyššími tržbami v roku 2011:

# Film Pôvod
1. Harry Potter and the Deathly Hallows Part 2 sequel / adaptácia (kniha)
2. Transformers: Dark of the Moon sequel / remake (kreslený seriál)
3. The Twilight Saga: Breaking Dawn Part 1 sequel / adaptácia (kniha)
4. The Hangover Part II sequel
5. Pirates of the Caribbean: On Stranger Tides sequel
6. Fast Five sequel
7. Cars 2 sequel
8. Thor adaptácia (komiks)
9. Rise of the Planet of the Apes remake / prequel
10. Captain America: The First Avenger adaptácia (komiks) / (remake)
11. The Help originál / adaptácia (kniha)
12. Bridesmaids originál
13. Kung Fu Panda 2 sequel
14. X-Men: First Class prequel
15. Puss in Boots spin-off
16. Rio originál
17. The Smurfs remake (kreslený seriál)
18. Mission: Impossible – Ghost Protocol sequel
19. Sherlock Holmes: A Game of Shadows sequel
20. Super 8 originál
21. Rango originál
22. Horrible Bosses originál
23. Green Lantern adaptácia (komiks)
24. Hop originál
25. Paranormal Activity 3 sequel
26. Just Go With It adaptácia (divadelná hra)
27. Bad Teacher originál
28. Cowboys & Aliens adaptácia (komiks)
29. Gnomeo and Juliet originál / adaptácia (divadelná hra)
30. The Green Hornet remake (seriál)

Ak si odmyslíme adaptácie kníh a divadelných hier, ktoré sa natáčajú od počiatku filmu, zostáva nám 20 (červeno zvýraznených) filmov. Záver: 66% distribúcie tvoria recykláty.

Jasné, generalizujem, tých 66% je nepresných. Avšak hoci nemôžem podľa 30 filmov hodnotiť celý trh, 30 najvýnosnejších filmov predsa len vypovedá čosi o filmoch, ktoré produkčné spoločnosti chceli pravdepodobne dostať do vrchnej tridsiatky. Prevažne (pod)priemerné snímky s atraktívnym menom.

Ak chcete, aby ľudia chodili do kina, točte zaujímavé, nevidené veci. Osobne ma naozaj nezaujíma vidieť po tretíkrát mierne obmenené, ale v zásade rovnaké mlátenie sa robotov, hoci pod rozličnými názvami. A aj Jack Sparrow ma už akosi omrzel. Priznávam sa, že občas sa nájde pokračovanie, na ktoré sa teším a nepripadá mi zbytočné, ale zriedka až tak, že by som si ho pozrel v kine.

Okrem ponuky a kvality filmov však vidím ďalší problém v 3D – v otravnom, zbytočnom a predraženom 3D.

Ak film potrebuje 3D aby vynikol, asi nie je dosť dobrý v 2D. Nezáujem. A kiná odo mňa ešte chcú aby som si za tretí rozmer priplatil. 3D projekcie pritom takmer bez výnimky sprevádza tmavý obraz s potlačenými farbami, otravné okuliare (dioptrické chvalabohu nenosím a všetky ostatné ma rozptyľujú) a predovšetkým najväčšie zlo miestnej filmovej distribúcie – dabing.

Príkladom nech je Rango, ktorého som v kine schválne vynechal. Bol totiž len v 3D. Cenovú prirážku a otravné okuliare by som prežil, ale dabing nie. Kombinácia dabingu a animovaného filmu navyše často znamená kopu detí v kine. Ďakujem, neprosím. Počkal som si pár mesiacov a film nakoniec pozrel doma, v originálnom znení. Nebol to najlepší animovaný film všetkých čias, ale herecké kvality pôvodných dabérov a nepreložiteľné vtipy rozhodne zlepšili môj zážitok. Z dabovanej verzie by som bol pravdepodobne rozčarovaný.

Celosvetového trhu sa nasledujúci problém veľmi netýka, nás ale ovplyvňuje až-až, preto musím spomenúť aj meškajúce premiéry.

Zatiaľčo väčšina blockbusterov sa do našich končín dostáva okamžite, alebo s minimálnym meškaním, mnoho filmov (často festivalových favoritov) naše kiná uvádzajú z niekoľkomesačným meškaním, ak vôbec.

Na Cronenbergovu Nebezpečnú metódu musíme čakať do konca januára, americká premiéra bola začiatkom októbra – 4 mesiace. Farba citov bude u nás uvedená až o mesiac, v USA mala premiéru v Auguste – 6 mesiacov. Scorseseho Hugo bol v amerických kinách uvedený koncom Novembra, u nás sa ho dočkáme o mesiac – vyše 2 mesiacov. Young Adult je v amerických kinách už mesiac, my ho uvidíme až v marci – 3 mesiace. We Bought a Zoo malo premiéru tesne pred Vianocami, u nás ho uvedú až začiatkom Apríla – skoro 4 mesiace.

Nemám problém zaplatiť si za film, dokonca si v niektorých prípadoch počkám aj tých pár mesiacov na plnohodnotný zážitok v kine. Ale keď už niekoľko mesiacov poslušne čakám na miestnu premiéru, ktorá je ešte stále v nedohľadne a na internete sa film objaví v DVD či dokonca Blu-ray kvalite, moja trpezlivosť rýchlo vyprchá.

Vyššie uvedené meškajúce premiéry sú ale ešte stále ten lepší prípad, často sa k nám filmy nedostanú vôbec, resp. sa objavia až na vykastrovanom DVD či Blu-ray. Napríklad filmy 50/50 alebo Warrior v našich kinách zrejme neuvidíme vôbec, hoci šlo o jedny z najlepších filmov roku 2011. Nebol by som veľmi prekvapený, keby sa po pol roku (príp. po Oscaroch) nejaký distribútor rozhodol tieto filmy v kinách predsa len uviesť, ale ešte menej by ma prekvapilo jeho následné nariekanie nad tým, že na nich nikto nechodí.

Neskoré či absentujúce premiéry určite nie sú jedinou, dokonca ani najvýznamnejšou príčinou pirátstva, ale hlúpe rozhodnutia distribútorov v boji proti sťahovaniu určite nepomáhajú. Dovolím si citovať Gabea Newella, riaditeľa hernej spoločnosti Valve:

Piracy is almost always a service problem and not a pricing problem.

Dajte ľuďom filmy, ktoré chcú vidieť, dajte im dôvod vidieť ich v kine a diváci sa do kín určite vrátia.

Due Date vs. Planes, Trains & Automobiles

Cez víkend som videl dva filmy. Prvým bol Planes, Trains & Automobiles (ďalej len PTA) a druhým jeho nepriznaný minuloročný remake Due Date (ďalej len DD) a napadlo mi, že by nebolo úplne márne porovnať prístup oboch filmov k veľmi podobnému námetu a poukázať na odlišnosti medzi filmami z rokov 1987 a 2010.

Hlavné postavy

Planes, Trains & Automobiles

Začnime tým najdôležitejším, teda postavami. Oba filmy sa točia okolo konfliktu dvoch hlavných postáv. V PTA je to cynický Neal (Steve Martin) a dobrosrdečný Del (John Candy). Neala spoznávame hneď v prvej scéne, ktorá ho predstaví ako pracovitého človeka, ktorý sa nevie dočkať, až sa dostane domov, za manželkou a deťmi. V nasledujúcej scéne sa snaží zohnať taxík, ktorý by ho odviezol na letisko, ale vôbec mu to nevychádza a čo sa dá, to sa pokazí. Divák s ním súcití, pretože je to sympatická postava, ktorej sa plán rozpadá za chodu, s čím sa všetci vieme veľmi dobre stotožniť.

Druhú postavu, Dela, spoznávame pomaly, najprv sa objaví iba na okamih, neskôr na dlhší a po zoznámení sa s Nealom, sa stáva integrálnou súčasťou filmu. Prvé jeho charakteristiky spoznávame pri zoznamovacej scéne, v ktorej zistíme, že hoci Del urobil zlú vec, veľmi ochotne ju chce napraviť, je vidieť, že je to dobrák. Počas filmu sa ale postupne odkryjú ďalšie jeho vlastnosti, resp. zlozvyky, a ako plynie dej, uvedomujeme si, že Del je tak trochu karikatúrou, postavou, ktorá predstavuje súbor všetkých zlozvykov, ktoré ľudia obvykle majú. A hoci nám zvyčajne zlozvyky iných vadia, Del zostáva dobrosrdečným popletencom počas celého filmu, takže nemáme srdce vyčítať mu jeho nedokonalosti.

Vývoj oboch postáv je možno klišéovitý, ale je sympatické, že až do konca zostávajú obaja v jadre rovnakí, cítite z nich ale, že sa niečomu priučili. Pekný záver.

Due Date

Postavy v DD sú postavené veľmi odlišne. V PTA sú Neal a Del od začiatku sympaťáci, ale v DD je Peter (Robert Downey Jr.) amorálny egoista a Ethan (Zach Galifianakis) otravný idiot.

Peter, analógia Neala, je nám predstavený ako nadchádzajúci otec, ktorý cestuje domov kvôli naplánovanému pôrodu. Spoznávame ho ako namysleného obchodníka, ktorý sa pri prvom zlyhaní svojho pôvodného plánu uchyľuje ku kradnutiu, neskôr podrazí Ethana a neštíti sa ani urážania a bitia cudzích detí.

Ethan je zasa excentrický, detinský a slabomyseľný herec cestujúci do Hollywoodu, s plejádou hlúpych a neuveriteľných návykov, ktoré poukazujú na možnosť skutočného mentálneho postihnutia.

Divák sa nevie ani s jednou z postáv stotožniť a vzhľadom na antipatiu voči nim je ťažké držať im palce alebo súcitiť s nimi. O to výraznejšia je ale premena, ktorou postavy behom filmu prejdú, premena je to však značne šablónovitá a klišéovitá: egoistický Peter sa stane o niečo menej egoistickým a detinský Ethan akoby sa vyliečil zo svojej slabomyseľnosti a behom tých pár dní strávených s Peterom dospeje. Trochu absurdný záver.

Príbeh

Hoci námet oboch filmov je rovnaký – dvaja veľmi rozdielni cudzí ľudia sú nútení cestovať spolu naprieč Spojenými štátmi – príbeh sa veľmi líši a je prispôsobený dobe, v ktorej filmy vznikli.

Planes, Trains & Automobiles

V PTA hlavné postavy cestujú z New Yorku do Chicaga, aby sa dostali domov na Deň vďakyvzdania. Po tom, čo im kvôli nepriaznivému počasiu zrušia let, sa Neal a Del spoznávajú v čakárni letiska, odkiaľ idú spolu do miestneho hotela, ktorý riadi Delov známy. Ďalší vývoj nechcem zbytočne prezrádzať, ide však o to, že ich cesty sa zakaždým rozdelia (resp. si ich rozdelia sami), ale „osud“ ich zakaždým znovu spojí. Jemne nereálny vývoj, ale vo filme to funguje ako tzv. „running joke“, takže nie je dôvod sťažovať si, hlavne keď rozhodnutia postáv dávajú zmysel.

Due Date

V DD cestujú postavy z Atlanty do Los Angeles, Peter kvôli tehotnej manželke, Ethan kvôli kariére v Hollywoode. Dôvod, kvôli ktorému nemôžu ísť lietadlom je hlúpy a silený vtip, Ethan totiž začne v lietadle hystericky opakovať slová „terorista“ a „bomba“, kvôli čomu ich oboch (doteraz netuším prečo oboch) vyvedú z lietadla a zakážu im využívať leteckú dopravu. Peter nenávidí Ethana, ale keď mu ten, pri veľmi šťastnom stretnutí na parkovisku, ponúkne odvoz autom, takmer okamžite súhlasí. Dôvod? Scenár si to vyžadoval.

Ďalší vývoj filmu je často nesmierne neuveriteľný, absurdné situácie nastávajú každých niekoľko minút a jediné racionálne odôvodnenie tohto diania, ktoré mi napadá je to, že keď už divák nemá rád postavy, nech sa aspoň baví na ich utrpení alebo na absurdnostiach, ktoré vyvádzajú. Naozaj si Hollywood myslí, že divák v roku 2010 netúži myslieť, iba byť bavený epizódnym humorom bez akejkoľvek logiky? Ak je tomu tak, tak je to veľmi smutné.

Humor

Planes, Trains & Automobiles

Humor PTA spočíva predovšetkým v známych situáciach zahnaných do extrémov tak, až nám pripadajú vtipné. Príklad: Neal chce spať, Del vedľa robí hluk, pretože hľadá knihu. Všetci to poznáme. Keď knihu dočíta, odloží ju a začne si „pukať“ prsty. Úsmevné. Potom si začne trieť ruky, aby sa zahrial. Úsmev na tvári diváka sa rozširuje. Potom si začne za silného chrapčania uvoľňovať dutiny, aby v noci nechrápal, čo Neala konečne zlomí a začne vyvádzať. Človek sa už musí smiať.

Osobitne sa chcem zmieniť o využití nadávok, pretože je vyslovene krásne. Mám pocit, že film dostal R-kové hodnotenie (prístupnosť od 17 rokov) hlavne kvôli jednej jedinej scéne, v ktorej jedna z postáv nadáva. Je to jedna neprerušená scéna, v ktorej padne slovo „fuck“ veľmi, veľmi veľakrát. A je to nesmierne vtipné, pretože postava dovtedy vyzerala, že z úst by škaredé slovo za žiadnych okolností nevypustila. A práve v tom spočíva humorná sila tejto scény. Na mňa osobne to pôsobilo tak, že tvorcovia riskli tvrdšie hodnotenie prístupnosti, len aby tam táto scéna mohla zostať. Výborné rozhodnutie.

Due Date

Keď už som sa v predchádzajúcom odstavci zmienil o nadávaní, tak prečo v tejto téme nepokračovať? V DD sa nadáva. Od začiatku do konca. Človek to ale ignoruje, nie je to nič vtipné, ani zaujímavé a v kútiku duše si každý uvedomí, že sa tam nadáva hlavne kvôli tomu, že film bol pripravovaný s tým, že dostane R-kové hodnotenie prístupnosti. Tak prečo to nevyužiť a nenadávať všade, kde to môže pôsobiť aspoň trochu vtipne? Akurát, že v tom množstve vulagrizmov sa tých pár vtipnejších obmien stratí.

Prevažne je však humor DD založený na tom, že Ethan je idiot, ktorý navyše takmer neustále cíti nutkanie hovoriť o veciach, o akých hovoria idioti, a Peter to všetko znáša s egoistickým pohľadom v očiach a sarkastickými poznámkami na jazyku. Občas sa tam pripletie nejaký fyzický humor a, žiaľbohu, zopárkrát aj záchodový humor. Nie som si úplne istý, na koho má byť tento film primárne zameraný. Nebodaj na teenagerov? Veď nikto pod 17 rokov by ho nemal vidieť. Alebo žeby na dospelých? Akého tridsať-štyridsaťročného otca rodiny zaujíma masturbujúci pes?

Dráma

Okrem humoru je v oboch filmoch prítomná aspoň sčasti aj dráma, resp. dramatický, vážny vývoj udalostí, tak sa poďme na chvíľu zamerať na ňu.

Planes, Trains & Automobiles

Prvý náznak drámy nachádzame v prvej tretine filmu, keď Neal počas výbuchu zlosti bez servítok povie Delovi, čo si o ňom myslí. Divák sa spočiatku usmieva, no postupne si uvedomuje, že tu ide o niečo vážne. Na konci Nealovho zlostného monológu mi bolo Dela nesmierne ľúto, aj keď Nealovo rozrušenie som úplne chápal.

Dráma sa potom v plnej sile vráti na konci filmu. Nechcem tu nič prezrádzať, ale ide o to, že po tom, čo postavy spoznáme a sledujeme vývoj ich vzťahu, príde uvedomenie si istých skutočností a ja som mal horkosladkú slzu na krajíčku.

Due Date

Prvá dramatická scéna DD prijde tak v tretine filmu. Ide o smutný moment, keď si Peter uvedomí, že Ethan nie je iba otravný idiot a obaja sa začnú spolu úprimne baviť. A potom sa vráti Ethanovo idiotské ja, dramatické napätie je zničené a my pokračujeme tam, kde sme prestali pred danou scénou.

Druhá dramatická scéna prichádza v druhej polovici filmu a ide tak trochu o reparát prechádzajúceho nevydareného pokusu o vážnosť. Tentokrát to vyjde a tento bod som považoval za akýsi zlomový, keď sa film dostal na správnu vlnu, postavy nabrali na uveriteľnosti a humor, hoci v rovnakom duchu ako dovtedy, ma začal baviť. Škoda tých premárnených 54 minút, ktoré predchádzali tomuto zvratu.

Vedľajšie postavy

Planes, Trains & Automobiles

V PTA sú vedľajšie postavy vedľajšie, nevenuje sa im zvláštna pozornosť. Pár sekúnd na obrazovke a dovidenia. Tak to má byť. Excentrický taxikár, vidlácky syn známeho, vášnivý pár (cudzinci?) v autobuse, protivná žena z požičovne áut, všetko výborné a zapamätateľné postavičky, hrané neznámymi hercami. Ide predsa o postavy, nie o ich predstaviteľov.

Navyše je tu jedna úžasná cameo rola, ktorú nebudem prezrádzať, ale ktorú by som zaradil medzi tie najlepšie, aké som mal možnosť vidieť. Veľmi vtipná záležitosť.

Due Date

Na vedľajšich postavách v DD sú najzaujímavejší herci, ktorí ich hrajú. RZA, Juliette Lewis, Danny McBride, Jamie Foxx a v cameo role Todd Philips, režisér filmu (fakt by ho niekto spoznal?). To je všetko. Otravné, neuveriteľné alebo nudné a hlavne úplne zabudnuteľné postavy, ktoré by sme si mali všimnúť hlavne kvôli tváram, ktoré ich zosobňujú. A keď tam už všetkých tých hercov pozbierali, bolo by neslušné nevenovať každému niekoľko minút minutáže. Ide predsa o predstaviteľov, nie o postavy. Počkať… D’oh!

Záver

Pôvodne som nechcel spomínané filmy hodnotiť, ale z predošlých odstavcov to isto vyznieva tak, že Planes, Trains & Automobiles je výrazne lepším filmom ako Due Date. Záleží však na uhle pohľadu. Ak nemáte radi láskavé filmy plné morálnych hodnôt a dávate prednosť modernej tvorbe a modernému humoru, Due Date vás asi poteší a pobaví viac. Išlo mi však hlavne o porovnanie filmov, aké sa točili pred 23 rokmi a tými, ktoré sa točia dnes.

Ak by som to mal všetko zhrnúť, tak poviem, že filmy boli v 80. rokoch viac zamerané na mladých ľudí s rodinou, dnes sa filmy točia hlavne pre rovnako mladých, ale slobodných ľudí; všade nájdeme viac akcie (aspoň jedna automobilová naháňačka a aspoň jedna zbraň sa zdá byť pravidlom), humor je viac doslovný a absurdný, vulgarizmy nemôžu uškodiť a dôležitejšie než postavy sú situácie, do ktorých sa dostávajú.

Som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať v roku 2033…