Moje hlúposti odteraz na Tumblri

Presťahoval som sa z WordPressu na Tumblr.

Jednak bol WordPress pre moje skromné potreby príliš robustný a zároveň mi vadili niektoré obmedzenia hostingu na WordPress.com, preto som už nejakú dobu zvažoval zmenu. V posledných týždňoch som navyše narazil na viacero tumblelogov, ktoré som chcel sledovať a založenie účtu na Tumblri mi pripadá ako ideálna rana pre zabitie oboch múch.

Ak to tu teda niekto číta, upravte si položku v RSS čítačke či záložku v prehliadači a ak ste moje hlúposti doteraz ignorovali, pokojne v tom pokračujte.

Tento blog nechávam funkčný, ale prispievať naň už neplánujem. Ak by niekto túžil po doméne, nech napíše komentár.

John Carter

Už po prvom traileri na Johna Cartera som tvrdil, že v kinách prepadne a že Disney oľutuje svoje rozhodnutie investovať 250 miliónov do tak divácky neatraktívneho filmu. Potom prišli ďalšie a ďalšie trailery a ja som si bol svojou predpoveďou istejší a istejší. V marci John Carter konečne dorazil do kín a úbohých 30 miliónov po prvom víkende isto pripravilo pár ľudí o prácu či hlavu, zatiaľ čo ja som si užíval svoje škodoradostné „told you so“.

Dnes som si Johna Cartera konečne pozrel a hoci si ešte stále myslím, že dať na ten film čo i len dolár bola obrovská chyba, som nesmierne rád, že ju Disney urobil, pretože konečný film je vynikajúci. Nepredajný, ale vynikajúci.

Do dnešného dňa zarobil John Carter v kinách niečo vyše 280 miliónov, čo vo svete filmovej distribúcie približne 50 percentnú návratnosť. Druhú polovicu sa možno podarí získať späť predajom Blu-ray a DVD, no potom tu ešte zostáva neznáma, avšak isto nie zanedbateľná čiastka, ktorú Disney investoval do reklamy.

John Carter

Úvodom by som rád objasnil pozadie vzniku filmu, pretože zohráva zásadnú úlohu.

John Carter je pôvodne literárna postava, ktorú stvoril Edgar Rice Burroughs, okrem iného tiež autor Tarzana. Carter vystupuje v celej sérii sci-fi/fantasy príbehov, ktoré vyšli v rokoch 1912-1943 a o ich obsahu sa môžete dočítať napríklad na Wikipédii. Pointou je to, že hoci možno nepoznáte tieto knihy, práve ony inšpirovali najznámejších sci-fi/fantasy autorov, ktorí buď vytvorili veci, ktoré už poznáte alebo inšpirovali ďalších sci-fi/fantasy autorov, ktorých veci už poznať musíte. Pár príkladov: Ray Bradbury (RIP), Arthur C. Clarke, George Lucas, Steven Spielberg, Carl Sagan a mnoho ďalších vykrádačov nájdete na Wikipédii alebo tu.

Takže Burroughsa by sme mohli považovať za takého praotca sci-fi a veľká časť i dnešných diel spadajúcich do tohto žánru je priamo či nepriamo ovplyvnená jeho víziou.

John Carter sa zrodil v roku 1912, je teda pochopiteľné, že snahy o filmovú adaptáciu trvali dlhočizné roky, no nedostatočný technický pokrok a starnúca literárna predloha zrejme marili všetku vyvíjanú snahu. Potom prišiel Andrew Stanton, režisér pixarovských filmov a veľký fanúšik Burroughsových kníh a začal Disneyho pekne prosiť o peniažky na jeho vysnívaný projekt. Disney sa sprvu zdráhal (nečudujem sa), no v roku 2009 započali práce na filme (čudujem sa).

Na konci toho istého roku sa v kinách objavil Avatar a dokázal, že je možné natočiť film s takmer výlučne digitálnym svetom a postavami a hlavne, že taký film dokáže zlomiť rekordy v tržbách. U Disneyho si asi povedali, že mať vlastného Avatara by nemuselo byť úplne na škodu a na film vysolili 250 miliónov. Nechcem tu rozoberať X vecí, ktoré sa pričinili k úspechu Avatara, ale u Disneyho by sa isto potešili, ak by som sa vrátil v čase a oboznámil ich s nimi ešte než vypísali šek.

Film

Nechcem tu písať žiadnu dlhú recenziu filmového Johna Cartera, ale vedzte, že je výborný.

Titulný hrdina je zrejme najslabšou zložkou filmu, pretože Taylor Kitsch je zlý herec, no zvyšok filmu je naozaj super. Stanton zvládol réžiu svojho prvého hraného na jednotku, postavy nie sú len čierno-biele chodiace klišé, dej aj napriek heterogénnosti drží pokope, svet, v ktorom sa príbeh odohráva, je aj napriek svojej komplexnosti logický a prehľadný, atmosféra je príjemne uvoľnená, akcia je dávkovaná primerane a výborne je vyvážená aj zábavnosť pre rôzne vekové kategórie, odchovanec Pixaru sa nezaprie. Navyše k tomu všetkému je tu ešte aj zaujímavý strih, fajn hudba a skvelé vizuálne poňatie.

Jasné, filmu by som mohol vyčítať absenciu fyzikálnych a biologických zákonov, predvídateľný dej a koniec koncov aj klišé, ale film je jednak tak veľmi fajn, že mi tieto veci boli ukradnuté a jednak ide o adaptáciu rozprávky, ktorá položila základy mnohým dnešným klišé, takže takáto kritika, hoci oprávnená, by bola trochu nespravodlivá.

Kvality filmu teda za kasový neúspech veľmi nemôžu, problém musel nastať inde…

Marketing

Prvý problém: chýbajúca značka. „John Carter“ je značka, ktorej cieľové publikum pred pár mesiacmi pozostávala hlavne z obéznych dlhovlasých sci-fi nerdov s okuliarmi a záľubou v čítaní. A „Taylor Kitsch“ je značka, ktorú pred pár mesiacmi poznala možno len hŕstka fanúšikov seriálu Friday Night Lights. Navyše najznámejším hercom v celom filme je pravdepodobne Willem Dafoe a toho v ňom môžete tiež iba počuť, takže hereckí ťahúň tu prakticky chýba úplne.

Druhý problém: trailery. Prvý teaser neukázal veľa a mal dobre zvolenú hudbu (Arcade Fire FTW), no ostatné, plnohodnotné trailery odhaľovali klišéovitý dej a tisíckrát videné vzdušné, pozemné či pästné súboje, všetko za rýchleho strihu a neoriginálnej, typicky trailerovej hudby. Posledný klinec do trailerovej rakvy bola 10-minútová scéna z filmu – vo všeobecnosti varovné znamenie zúfalej snahy zachrániť nevydarený film – ktorá iba umocnila rozpaky, pretože ukazuje najnezaujímavejšiu a hlavne najmenej reprezentatívnu časť filmu. Z trailerov teda mohol človek očakávať vizuálne zaujímavú variáciu na tisíckrát videný dej s nudnými pasážami, ktoré trvajú až 10 minút, čomu film nezodpovedá ani náhodou.

Tretí problém: reklama. Pol roka pred uvedením filmu do kín o ňom vedelo iba pár nadšencov a ľudia, ktorí náhodou narazili na trailery na internete, keďže pred žiadnymi zaujímavými filmami sa trailery v kinách nepremietali. Potom sa objavila ešte minútová reklama počas Super Bowlu, asi mesiac pred premiérov sa na pár weboch objavili bannery, ale ľudia, ktorí sa filmami vo voľnom čase nezaoberajú o Johnovi Carterovi ani netušili. A úprimne, ak by som o filme nič nevidel a v kine iba zazrel niektoré z mizerných plagátov, pomyslel by som si, že ide o dobrodružný film robený na mieru násťročným chlapcom a radšej by som sa poohliadol po niečom inom. Reklamu mal Disneyho marketingový tím pomaličky budovať už behom roku 2011, nie vyhadzovať ďalšie milióny na urýchlenú záchranu zanedbaných povinností pár mesiacov pred premiérou, čo už filmu tak či tak nepomohlo.

Štvrtý problém: marcová premiéra. Na jar sa do kina až tak nechodí a začiatok či prostriedok leta by bol býval omnoho lepším termínom ako 9. marec. Takéto dobrodružné veľkofilmy spravidla uvádzajú do kín v lete, nechápem, kto prišiel s nápadom na marcovú premiéru, no bolo to len ďalšie z dlhého radu zlých rozhodnutí.

Ponaučenie

Tak čo sme sa tu dnes spolu naučili? No, Peťko, skús nám povedať ty…

„Že 250 milón… Milin… Milón…“
„Miliónov.“
„…miliónov je veľa peňazí a ujovia v štúdiu by nemali za riskantné filmy platiť tak veľa.“
„Výborne, Peťko, ďakujem. Zuzka, čo si myslíš ty?“
„Že drahé filmy musia mať veľa reklamy, aby o nich ľudia vedeli.“
„Super, Zuzka. A čo nám povie Danko?“
„Ja neviem…“
„Len skús. Povedz niečo napríklad o hercoch. Alebo o traileroch.“
„Ja neviem…“
„Tak skúsi Lucka.“
„Vo filme by mali hrať dobrí herci. Napríklad Robert Pattinson a Johnny Depp.“
„Dobre, Lucka. Hlavne herci, ktorých ľudia poznajú. Ešte niekto? Disney?“
„Neoplatí sa robiť nové filmy. Treba viac Pirátov z Karibiku a ešte aspoň dvoch Tronov. A viac marveloviek. A niečo nové od Pixaru, alebo aspoň pokračovanie starej pixarovky. Pokračovanie bude stačiť. A ešte niečo od Burtona. Alebo novú trilógiu od Bruckheimera.“
„Ech… No… Nezvonilo náhodou? Dáme si prestávku? Dajme si prestávku.“

Windows Phone 7.5 po 2 mesiacoch

Dnes už Windows Phone asi málokoho zaujíma, Lumia ošiaľ v našich končinách pohasol, posledný zásadný update operačného systému bol ohlásený pred vyše rokom, žiadne úžasné novinky týkajúce sa platformy nevychádzajú a o samotnom systéme už bolo napísané všetko. Ja však idem proti prúdu a zdanlivo pomätený píšem kvázi recenziu, pretože som ju sľúbil vo svojom poslednom príspevku. Hurá na ňu.

The Good

Prvá a najdôležitejšia vec: ladnosť systému. Windows Phone je jednak nádherný, jednak beží neuveriteľne plynulo a do tretice, všetko je prehľadne unifikované a funguje presne tak, ako by človek čakal. Ak by som jednotlivé položky v tomto súpise bodoval, ladnosť systému by si odniesla 90% všetkých bodov.

Mám rád pekné veci a samoľúbo sa považujem za človeka s vizuálnym cítením a Windows Phone za krásny systém. Nech sa Applisti nehnevajú, ale iOS je dnes už hnusný, z grafického hľadiska zostal trčať v roku 2007 a Android bol zasa až do verzie 4.0 graficky presladený a infantilný rovnako ako jeho kódové označenia.

Rýchlosť je ďalšou výsadou Windows Phone: „tap“ je okamžite nasledovaný odozvou, stlačenie tlačidla okamžite nasleduje požadovaná akcia, dokonca aj nabehnutie systému trvá – takmer ako za éry hlúpych telefónov – iba niekoľko sekúnd, pričom hneď po zadaní PIN kódu sa systém správa ako stopercentne načítaný, hoci v pozadí ešte možno nejaké procesy nabiehajú.

A unifikované prostredie snáď hovorí samo za seba: či už používate funkciu systému alebo doinštalovanú aplikáciu, všetko funguje rovnako a nemusíte sa pri každej novej aplikácii učiť jej jedinečnej filozofii fungovania.

The Bad

Správa pamäte je vyslovene otrasná. A to zo všetkých možných hľadísk.

Jediná informácia o pamäti je jej kapacita. Viete koľko máte voľnej pamäte, no nič viac. Chcete vedieť, koľko miesta zaberá aplikácia? Smola. Aká veľká je tá fotka, čo ste práve odfotili? To zistíte jedine po jej prenose na počítač. Koľko miesta máte zabratých v dočasných súborov prehliadača, máp a vyhľadávania? Zistíte jedine po ich zmazaní a následnom matematickom výpočte. Prečo mám voľných 750 MB, keď pred hodinou to bolo ešte 900 MB? Systém si z pamäte kradne, ale to by ste sami zistili len po vlastnoručnom preskúmaní fenoménu miznúcich megabytov. Prečo mi neustále vyskakuje upozornenie, že mám nedostatok voľnej pamäte, keď mám voľných 300 MB? LEBO SYSTÉM JE ŽRÚT PAMÄTE A MICROSOFT VÁM Z VAŠEJ UŽ TAK MALEJ ZABUDOVANEJ KAPACITY ZLOMYSEĽNE KRADNE CENNÉ MEGABYTY, BUHAHAHAHA!

Ale vážne, správa pamäte je úbohá. Žiadne informácie o veľkostiach súborov, o mieste zabratom aplikáciami či dočasnými súbormi, jednotlivé taby v prehliadači si zaberajú vlastný kus pamäte (~50 MB / tab) a hoci telefón ukazuje vyše 500 voľných megabytov, pri synchronizácii s PC zistíte, že ich je 0. Vlastne ešte menej, pretože aj po vymazaní nejakého obsahu zostáva ukazovateľ na 0,00 MB. A keď už sme sa prepracovali až k synchronizácii, prišiel čas na kapitolu tretiu:

The Ugly

Zune. Znie to pekne, zún. V angličtine to má moderne pôsobiace Z, takže je to dokonca cool. A hoci samotní rodičia svoje dieťa zavrhujú, hardwarové Zune prehrávače sa mi vždy páčili. Ale ten software… Zlo najväčších rozmerov. Ak by Sauron a Voldemort mali spolu dieťa a to dieťa by neskôr s Hitlerom založilo softwarovú spoločnosť, isto by vznikli programy veľmi podobné Zunu.

Zune sa síce tvári pekne a užívateľsky prívetivo, ale táto ľstivosť je len jednou z jeho najzákernejších vlastností. Neverte preto ľuďom, ktorí tvrdia, že Zune je pekný a príjemne sa používa. Lži. Lži zapredaných duší, ktoré o správe hudby a súborov a o užívateľskej prívetivosti vedia menej ako ja o dámskych topánkach a ich údajnej významnosti.

Do správy svojej hudobnej kolekcie som vložil hodiny a hodiny práce. Všetko mám jednotne otagované, všade mám priložený obal albumu, všetko zoradené v logickom systéme zložiek a podzložiek, moje ja s OCD si dalo záležať. Pusťte do tohto poriadku a harmónie Zune a sledujte skazu.

Zune nenájde obaly albumov, Zune sa mi serie do mojich systematických tagov, Zune nechápe, že album s 20 rôznymi interpretmi je pravdepodobnejší variant ako 20 albumov s rovnakým názvom, od rôznych interpretov, uložených v jednej zložke. Moje ja s OCD v tej chvíli zažíva záchvat a pred očami sa mu premieta každá minúta overovania údajov, tagovania súborov, sťahovania a zmenšovania obalov a premiestňovania zložiek do úhľadnej štruktúry, nad ktorou by aj nemecký konštruktér motorov uronil slzu.

Po niekoľkých hodinách softwarového mučenia, naprávania škôd a skúmania spôsobu fungovania tohto satanského výplodu, to všetko za zvýšeného tlaku a trieskania do nevinného notebooku, som Zune konečne ako-tak spojazdnil, no fungovanie s ním je bolestivé dodnes. Písanie románov o zlomyseľnom software, ktorý sa úlisne pokúša zničiť život svojho používateľa prenechám Stephenovi Kingovi, ja radšej iba uvediem pár ilustračných príkladov svojich pravidelných strastí:

  • Ako som spomínal vyššie, 500 MB voľnej pamäte podľa telefónu je podľa Zune 0. Vytrvalo sa však nafukuje položka „rezervované systémom“, pokojne aj do veľkosti vyše 2 GB. Nikto nevie prečo, všetci to považujú za problém, no podpora Microsoftu dookola papagájuje, že treba skúsiť hard reset. Ideálne riešnie, lebo lebo keď sa mi používaním zaplní pamäť, netúžim po ničom inom, len si všetky súbory a aplikácie zmazať.
  • Telefón hlási 400 MB voľnej pamäte, Zune klasicky 0. Obrázok vo veľkosti 200 kB do telefónu nenahráte, kým z neho nevymažete 100-200 MB a kým Zune konečne nezahlási, že máte voľných 20 MB, hoci v tej chvíli vám telefón bude tvrdiť, že ich je už takmer 600.
  • Na Wikipedii je pojem „synchronizácia“ definovaný ako „vzájomné udržovanie viacerých kópií údajov v súlade“, t.j. ak zmeníte súbor na mieste č. 1, zmena sa vykoná v rovnakom súbore na mieste č. 2. Zunu to ale asi nikto nevysvetlil, pretože, keď si premažem galériu fotiek na počítači a spustím synchronizáciu, Zune fotky skryje vo svojom zobrazení, ale v telefóne zostávajú aj naďalej a ja ich musím ručne mazať na telefóne. Definícia a účel synchronizácie splnené do bodky.
  • Obal albumu mám už roky uložený ako JPG súbor v zložke s album. Vyhovuje mi to tak a nechcem to meniť. Zune však takýto prístup nemá rád a odmietal moje obaly nájsť, tak som predsa musel pozmeniť svoj systém ja a premenovať všetky Cover.jpg na ZuneAlbumArt.jpg, aký to krásny a racionálne zvolený názov! Odvtedy má síce s obalmi problém môj predvolený desktopový prehrávač hudby, no aspoň že pán Zune je spokojný.
  • Zune občas ignoruje súbory. Album s 18 piesňami uloženými v jednej spoločnej zložke sa mi v Zune zobrazoval ako album s jedinou piesňou. Tak dobre, skúsim ich do Zunu pretiahnuť manuálne. Nič. Skúsim obnoviť databázu. Nič. Skúsim Zune vypnúť a zapnúť. Nič. Tak teda vymažem celú databázu a následne ju znovu vytvorím. Hurá, po piatich minútach vytvárania databázy je album konečne rozpoznaný, teraz ho už len nahrať do telefónu. Synchronizuje sa… Hm, trvá to nejako dlho… Aha, to sa mi iba z telefónu mazala všetka hudba, pretože vymazaná databáza určite znamená, že chcem všetko vymazať aj z telefónu. Vďaka, že myslíš za mňa, ty retardovaný výsledok softwarového potratu!

Okrem Zunu však sprevádza Windows Phone ešte jedno svinstvo. Napoviem vám: Microsoft je hrdým oteckom už mnoho rokov. Užívatelia túto vec nenávidia už mnoho rokov. Vývojári ju nenávidia ešte viac. Slávna ikonka obsahuje písmeno „e“? Uhádli ste? Áno, Internet Explorer úspešne infikoval aj mobilné platformy a je rovnako špatný ako jeho desktopová verzia!

Čo mi na ňom tak veľmi vadí? Občas – a ani náhodou tým nemyslím „zriedka“ – neotvorí „tapnutý“ odkaz. Progress bar sa zväčšuje, takmer až na 100%, ale stránka zostáva prázdna. Pomôže jedine STOP+REFRESH, skoro až cítite závan doby, keď Internet Explorer 6 kraľoval internetu a pripojenia boli natoľko nestabilné, že stránky sa načítali iba na druhý-tretí pokus. Pravdepodobnosť záseku sa razantne zvyšuje, ak bol odkaz skrátený cez skracovač URL, takže stránky odkazované napr. z Twitteru otváram v asi 50% prípadov na dvakrát.

Ďalšia kuriozita, ktorá mobilný IE sprevádza je veľmi jedinečný (čítaj: abnormálny) spôsob zoomovania. Pinch-to-zoom chvalabohu funguje, ale „text reflow“ je Microsoftu zrejme neznámy. Takže hoci si text na stránke bez problémov zväčšíte, čítať ho v tomto stave je možné iba neustálym scrollovaním doprava-doprava-doprava-doprava-doprava-doooooooľaaaaaaavaaaaaaa-doprava-doprava-doprava-doprava-atď. Beťár Microsoft zasádza ďalší nostalgický úder pod pás, tentoraz z doby písacích strojov.

Inak si môžete text zväčšiť ešte „dvojtapom“, v tomto prípade sa však iba roztiahne stĺpec textu na šírku obrazovky, čo občas znamená, že vidíte takmer tak zle ako pred zoomom. Ak otočíte telefón nabok, obrazovka je takto oveľa širšia (no oveľa nižšia) a text tým pádom konečne čitateľný, ale takéto riešenie mi pripadá ako škrabať sa na hlave nohou.

IE samozrejme schováva ešte ďalšie podobne strelené výstrednosti, ktorými však čitateľa, ktorý to vydržal až potiaľ, už nechcem nudiť. Je to proste zlý prehliadač a používať iný je na Windows Phone nepohodlnejšie [viď (naj)nižšie], než vyrovnať sa s jeho chybami, takže mi neostáva nič iné, len používať ho, sťažovať sa a miestami (nie však celkovo) ľutovať svoju voľbu kúpiť si telefón s technológiami od Microsoftu.

The Little Things

Na záver pár drobností, ktoré na Windows Phone ľahko potešia alebo vytočia. Početne evidentne prevažujú tie, ktoré vytočia, no bude to skôr mnou než systémom, na dobré sa zvyká ľahko a na zlé sa ťažko zabúda.

To dobré…

  • V prvých pár dňoch používania ponúka systém tipy na funkcie, ktoré by ste si bez návodu na použitie pravdepodobne nevšimli. Užitočné a veľmi sympatické.
  • Veľmi vydarený, hoci nie dokonalý prehrávač hudby.
  • Absencia SD kariet a zakázaný prístup do filesystemu eliminuje frustráciu z bordelu vytvoreného aplikáciami.
  • Pri prepínaní z airplane módu do normálneho nemusím opätovne zadávať PIN kód. Neviem ako na iOS, ale na Androide som musel.
  • Narozdiel od Androidu fungujú tlačidlá HOME a BACK logicky a intuitívne. Ak v aplikácii stlačíte HOME, vrátite sa na domácu obrazovku, odkiaľ vás tlačidlo BACK vráti späť do aplikácie. Ak stlačíte HOME a opäť spustíte aplikáciu z domácej obrazovky, spustí sa odznova, nie v stave, v akom ste ju opustili. Tlačidlo BACK vracia v rámci aplikácie o úroveň späť. Na Androide ma chaotické fungovanie týchto tlačidiel vytáčalo do takej miery, až som si vybudoval reflex uzatvárať každú app desaťnásobným klikaním na BACK, pretože jedine takto som ju určite ukončil tak, aby sa mi nabudúce spustila odznova, nie na napr. obrazovke nastavení. S Windows Phone som sa tento stupídny reflex mohol konečne odnaučiť.

To menej dobré…

  • Otáčanie obrazovky sa nedá vypnúť.
  • Česká klávesnica je jedine QWERTZ, na anglickej sa nedostanem k slovenským/českým znakom.
  • Klávesnica neponúka vibráčnú odozvu. Časom som si na to zvykol, spočiatku mi však veľmi chýbala.
  • Tapnutie označuje text, na posun kurzora musíte podržať prst na obrazovke. Intuitívny postup by bol presne opačný a ani po 2 mesiacoch som si nezvykol.
  • Označovanie textu funguje len pre celé slová. Je to otravnejšie než by ste čakali.
  • Hlasitosť je pre všetko jednotná, či už hudbu, video, hru, zvonenie, upozornenie. Denne ju nastavujem hore-dolu asi 20x.
  • Vlastné zvonenie sa dá nastaviť len pre hovory a budík a celý proces vyžaduje vlastný manuál, takže niečo je veľmi nedobre.
  • V prehrávači hudby chýba hľadanie, dá sa jedine zoraďovať podľa abecedy.
  • V prehrávači hudby sa nedá upravovať prehrávaný playlist.
  • Microsoft sa síce chváli integráciou služieb priamo do systému, no ich funkčnosť je značne obmedzená a plnohodnotne sa dajú používať aj tak len cez doinštalované aplikácie.
  • Pri všetkých prominentných integrovaných „sociálnych sieťach“ zabudol Microsoft na Last.fm a vďaka filozofii systému je plnohodnotné scrobblovanie pomocou doinštalovaných aplikácií nemožné – funguje jedine vtedy, ak si pustíte hudbu, zapnete scrobble app a máte ju zapnutú v popredí po celý čas počúvania hudby.
  • Neexistuje žiaden správca súborov. Všetky stiahnuté súbory sú uložené a spravované aplikáciou, v ktorej ste ich stiahli. Nepohodlné a neprehľadné.
  • O súboroch sa na telefóne nič nedozviete. Veľkosť, rozlíšenie, MP3 tagy, nič.
  • Marketplace tvrdí, že aplikácia má 10 MB, nainštalujete ju, z voľnej pamäte vám zmizne 25 MB. Odinštalujete ju, uvoľní sa vám 22 MB, 3 sú nadobro(?) v ťahu.
  • Upozornenia na aktualizácie aplikácií sa objavujú náhodne(?) a s meškaním, manuálna kontrola aktualizácií nie je k dispozícii.
  • Office app z nejakého zvláštneho dôvodu odmieta editovať súbory v režime kompatibility (Office 97-03), dajú sa len prezerať.
  • Prekvapivo funkčná Bing aplikácia je v neanglickom prostredí nahradená obyčajným odkazom na bing.com.
  • Vertikálny zoznam aplikácií s abecednými skratkami je síce jedinečný a vôbec nie nevydarený, no tradičná mriežka s ikonami je aj tak funkčnejšia.
  • A úplne na záver vec, ktorá mi z Androidu veľmi často chýba: doinštalované aplikácie nemôžu prebrať funkciu tých systémových. Odkaz v maili otvoríte len v Internet Exploreri, aj keď máte nainštalovaný alternatívny prehliadač. YouTube video z odkazu spustíte jedine cez prehliadač, hoci prehliadať YouTube môžete cez doinštalovanú aplikáciu. Vyhľadávať cez tlačidlo vyhľadávania môžete jedine cez Bing, hoci si nainštalujete Google app.

Samsung Omnia W – dojmy a poznámky

Omniu W mám síce iba pár dní, no z hardwarovej stránky som ju už spoznal dostatočne na to, aby som mohol urobiť malé zhrnutie. Toto nemá byť recenzia, skôr subjektívny súpis najdôležitejších predností a nedostatkov, ktoré v riadnych recenziách nenájdete.

Ku Windows Phone sa tu vyjadrím iba veľmi všeobecne, niežeby som nemal k systému čo povedať, práve naopak, no na jeho hodnotenie by som si rád nechal ešte pár dní. Poznámky už mám pripravené, ale zoznam ešte stále nie je definitívny.

Doplnené 14.5.2012: Osobitný príspevok o Windows Phone nájdete tu.

Pre úplnosť dodám, že pred Omniou W som takmer 3 roky používal HTC Hero s Androidom.

Rýchly prehľad pre tých, ktorým sa nechce všetko čítať:

  • Telo telefónu lepšie, než sa píše v recenziách.
  • Zadný kryt sčasti naozaj hliníkový.
  • Pozor na audio jack, spočiatku môže byť pritesný.
  • AMOLED obrazovka kvalitná a dobre viditeľná na slnku.
  • PenTile AMOLED bez problémov.
  • Automatický jas nefunguje úplne správne.
  • Gorilla Glass prítomné.
  • Fotoaparát dobrý, ale s mizerným farebným podaním, ergo fotoaparát nie veľmi dobrý.
  • Batéria – zatiaľ podľa očakávaní, príliš skoro na hodnotenie.
  • Pamäť menšia, než by človek čakal.
  • Zune spočiatku peklo.

Telo telefónu

O tele sa takmer v každej recenzii dočítate, že je veľmi plastové a odpovedá cene. Môj Hero svojho času stál dvojnásobok toho, čo Omnia teraz, pritom telo Hera pôsobí neporovnateľne „plastovejšie“. Omnia je relatívne ľahká, telo je síce plastové, ale pôsobí pevne. Nič nevŕzga, hardwarové tlačidlá na bokoch telefónu sa stláčajú príjemne a bez(c)hybne sedia na svojich miestach.

Dve tlačidlá pod obrazovkou sú dotykové, prostredné je hardwarové. Tie dotykové sú možno až príliš citlivé a prvých pár hodín ich budete stláčať každú chvíľu, ale po pár dňoch si zvyknete. Horšie bude zvyknúť si na to, že majú rovnakú intenzitu podsvetlenia pri všetkých nastaveniach jasu. Pri nízkom jase sú preto veľmi svetlé tlačidlá dosť rušivé. Prostredné hardwarové tlačidlo je nedocenená veľká výhoda Omnie – nemusíte telefón odomykať tlačidlom vypnutia na pravom hornom boku, stačí stlačiť prostredné tlačidlo. Odomykanie obrazovky je takto omoho pohodlnejšie.

Zadný kryt je často kritizovaný za to, že sa tvári ako kov, pritom ale ide o plast. Pravda je to ale len čiastočne. Zadný kryt má síce plastovú kostru, ale prostrednú časť tvorí hliníková doštička, ktorá je prostredníctvom kontaktu spojená s anténou vo vnútri telefónu a očividne slúži na príjem signálu. Preto usudzujem, že ide o skutočnú doštičku z kovu, nie o plast s „hliníkovým“ náterom. Zvonku pôsobí takmer rovnako ako kryt na staručkom Sony Ericssone T610i.

Musím tu spomenúť ešte jednu kuriozitu – na mojej Omnii bol audio konektor spočiatku veľmi tesný. Po zastrčení vlastných slúchadiel som ich nevedel vytiahnuť a celý incident skončil rozlepením krytu jacku na slúchadlách. Nič hrozné, akurát sa mi odhalili kábliky, tak musím kryt nalepiť späť a dúfať, že bude držať ako predtým. Čo sa konektoru týka, po tejto hrozivo vyzerajúcej nehode som doň niekoľkokrát opakovane zastrčil a vytiahol iný jack a odvtedy je to dobré.

Obrazovka

Veľkosť obrazovky je veľmi individuálna vec, takže to si vyriešte sami so sebou. Kvalita obrazovky je celkovo dobrá, použitá je AMOLED technológia, takže čierna je úplne čierna a kontrastné zobrazenie je na slnku výborne viditeľné.

Áno, svetlá farba na tmavom podklade, resp. tmavá farba na svetlom podklade sú dokonalo čitateľné a viditeľné aj na priamom slnku, problém však nastáva, ak máte napríklad farebný text na tmavom podklade. A tomu sa vo Windows Phone vyhnete len vtedy, ak si nastavíte svetlú tému a prídete tak o najväčšiu výhodu AMOLED obrazovky, ktorá spočíva v šetrení energie pri použití tmavých farieb. Veľké farebné objekty sú na slnku viditeľné výborne, ale menší farebný text na slnku prečítate ťažko. Takže áno, AMOLED obrazovka je na slnku vynikajúca, ale nie je dokonalá.

Omnia W používa starší typ AMOLED technológie, s tzv. PenTile maticou, ktorá mnohých odrádza od nákupu telefónov, pretože je vraj na obrazovke viditeľná LED mriežka. Zrak mám dobrý a toto fakt nie je problém.

Mriežka, resp. kostrbatá čiara široká 1 pixel, je viditeľná len na úplne svetlej obrazovke (t.j. svetlá farba a jas na 100%), na jej ľavom kraji, alebo pri veľmi kontrastnom zobrazení, napríklad na bielom okraji reklamného banneru na čiernom pozadí (opäť malá čiara široká 1 pixel). Mriežka je v týchto prípadoch síce viditeľná, ale nijako neruší a už vôbec neruší pri každodennom používaní telefónu, pretože pri každodennom používaní telefónu ju takmer nikdy neuvidíte.

Koho by zaujímala PenTile problematika, odporúčam výborný test na WMMAnia.cz, nedeste sa však tvrdej kritiky, v skutočnosti nespôsobuje PenTile žiadne problémy a osobne považujem PenTile AMOLED za lepšiu technológiu ako SLCD2.

Obrazovky sa ďalej týka jeden otravný problém: Automatické nastavenie jasu nefunguje úplne tak, ako by malo. Jas funguje v troch úrovniach – vysoký, stredný, nízky. Ak ste na slnku, jas je vysoký. Vojdete do miestnosti, jas klesne na strednú úroveň. Zhasnete svetlá a jas klesne na nízky. Takto a naopak to funguje. Problém ale nastane, ak ste v úplne tmavej miestnosti a odblokujete obrazovku. Jas sa pri odblokovaní automaticky nastaví na strednú úroveň, no žiaľ ani po mnohých minútach sa nenastaví na nízku. Pomôže až otvorenie nastavení a vypnutie a opätovné zapnutie automatického jasu. Nie je to zásadný problém, ale večer je to celkom otravné.

A ešte posledná a pre mnohých (vrátane mňa) zásadná otázka týkajúca sa obrazovky: má Omnia W Gorilla Glass? Áno, má. Každá stránka a recenzia tvrdí čosi iné, ale ja vám môžem potvrdiť a garantovať, že Samsung Omnia W má Gorilla Glass. Ešte raz opakujem: Omnia W má Gorilla Glass. Môj Hero mal tiež Gorilla Glass, takže viem, o čom hovorím.

Fotoaparát

Fotoaparát je v poriadku, len jeho farebné podanie je mizerné. Mohol by to podľa mňa vyriešiť update od Samsungu, ale pochybujem, že sa ho majitelia Omnie dočkajú.

Kvalita fotiek je vážne dobrá, telefón fotí rýchlo, ostro a makro zábery sú výnimočne vydarené, ale farby sú často silno skreslené. Za silného svetla majú zelenkavomodrý nádych, za slabšieho svetla sú zasa zožltnuté. A fotiť s bleskom takmer vôbec nemá cenu, v tomto prípade sú farby úplne žltozelené.

Pre názornosť prikladám zopár fotiek, fotených za sparťanských podmienok. Otvorením obrázku v novom tabe sa zobrazí pôvodná fotografia.

Na WMMania.cz nájdete aj podrobný test fotoaparátu.

Batéria

Batéria bez problémov vydrží jeden deň. Zatiaľ si netrúfam hodnotiť výdrž podrobnejšie, pretože s novým telefónom sa človek hrá takmer celý deň a aj batéria potrebuje nejaký čas, aby sa naplno skalibrovala.

Pamäť

Je 8 GB málo alebo dosť? Myslel som, že to bude dosť, ale je to málo. Zúfalo málo, povedal by som. Prežiť sa to určite dá, v mojom prípade som však musel obetovať niekoľko albumov, ktoré som bol zvyknutý nosiť stále so sebou.

Ako som zistil, 8 GB na SD karte a 8 GB vo vnútornej pamäti telefónu sú veľmi odlišné údaje. A tých 6,67 GB voľnej pamäte, ktoré uvádzajú recenzie, znamená v praxi skôr 5,5 GB. Pre niekoho dosť, pre niekoho málo, pre niekoho zúfalo málo.

Pre ilustráciu: Momentálne mám v telefóne 4,4 GB hudby, 40 MB fotografií, okolo 60 doinštalovaných aplikácií a hier a telefón mi ukazuje 300 MB voľného miesta, čo u Windows Phone prakticky znamená zaplnenú pamäť.

Zune

Ešte horšie, než som čakal. Prvých pár hodín som chcel telefón aj počítač rozmlátiť. Teraz je to už omoho lepšie, ale na ten počiatočný nával nenávisti nezabudnem. Pripravte si pevné nervy a ochotu prispôsobiť sa programu, nie naopak.

An Idiot Abroad

Rickyho Gervaisa asi poznáte. Možno poznáte aj Stephena Merchanta, s ktorým Gervais často spolupracuje. Karla Pilkingtona v našich končinách ale pozná málokto.

Karl je tretím členom tria, ktoré už roky vystupuje v rádiu či podcastoch. Karl sa kvôli svojej jedinečnej osobnosti, svojim názorom a hláškam stal minifenoménom, vďaka čomu sa Gervaisovi podarilo vybaviť mu vlastný televízny seriál: An Idiot Abroad, teda „Idiot v zahraničí“ (resp. „Idiot na cestách“ v oficiálnom českom preklade).

An Idiot Abroad je polodokumentom. Gervais a Merchant majú síce na svedomí viacero mockumentov, Idiot Abroad je však iný. Ide vážne o dokument, kde sa cestuje po svete, no zároveň nie sú v centre diania miesta, ktoré Karl navštevuje, ale Karl samotný.

Hoci názov naznačuje, že Karl je idiot, nie je to tak. Karl je iba zvláštny človek, so zvláštnymi myšlienkovými pochodmi. Myslí úplne inak, než väčšina ľudí. Ukážte mu pyramídu a on začne kritizovať jej polohu a dizajn. Vraj má príliš široký základ a horné poschodia sú nezmyselne malé. Okrem toho mu všetko vadí a nič ho nezaujíma. A Gervais a Merchant mu do programu naschvál pridávajú najexotickejšie a najdivokejšie miestne kuriozity, či už ide o pamiatky, jedlo či ľudí. A Karlovi sa (takmer) nič z toho nepáči a na všetko frfle.

Po dopozeraní oboch sérií si ešte stále nie som istý, nakoľko je Idiot Abroad hraný. Som si istý, že scenár pozostával jedine z aktivít, ktoré Karl musel na každom mieste absolvovať a nič iné vopred napísané nebolo, ale miestami som mal pocit, že Karl na obrazovke je tak trochu póza.

Niežeby to vadilo, pretože tá póza je bezchybná, spomínam to hlavne preto, lebo prvých pár epizód môže byť pre nového diváka dosť zvláštnych. Gervais a Merchant (hlavne ale Gervais) často pôsobia akoby chceli Karla schválne týrať, neustále si z neho robia srandu a celé to pôsobí trošku ako šikana, ale práve toto je tá spomínaná póza. Gervais a Pilkington sú vraj v skutočnosti najlepší priatelia, takže ak sa do seriálu pustíte, vedzte, že ich konflikty nie sú stopercentne skutočné, mnoho z nich je ale stopercentne zábavných.

Zatiaľ má Idiot Abroad 2 série, obe s ôsmymi 45-minútovými epizódami, pričom sa má do konca roka objaviť ešte jeden špeciál. V prvej sérii Karl navštívi 7 nových divov sveta (akurát s egyptskými pyramídami namiesto rímskeho kolosea), v druhej si odšrtne 7 vecí na (nie vlastnom) „bucket liste“. Ôsmy diel oboch sérií tvorí posedenie s Gervaisom a Merchantom, s ktorými Karl diskutuje o navštívených miestach.

Toľko popis seriálu, záverom si dovolím pár subjektívnych poznámok:

Idiot Abroad je vynikajúcim seriálom. Jednak sa neskutočne pobavíte, jednak sa naučíte čosi nové o navštívených miestach a absolvovaných aktivitách a vďaka Karlovi tiež uvidíte úplne iný spôsob zmýšľania a pohľadu na veci. Osobne som si tento seriál zamiloval, pretože som sledoval dokument (čo mám rád), pri ktorom som sa do sýtosti nasmial (čo mám rád) a Karla považujem za veľmi vtipného a fascinujúceho človeka (s ktorým sa v niektorých veciach dokážem veľmi dobre stotožniť).

Prvá séria ma bavila o niečo viac, pretože pomer Karl:dokument sa blížil pomeru 50:50, pričom druhá séria je viac zameraná na Karla a jeho program na mňa pôsobil trochu vyumelkovane. Na druhej strane má druhá séria oveľa zábavnejšie a zapamätateľnejšie momenty. Jednotlivé série sú prosto trochu iné, ale zábavnosť, v zmysle humoru i zaujímavosti, zostáva zachovaná.

Ak ešte stále váhate, tu sú krátke teasery na prvú a druhú sériu:

P.S. Ak vám pripadá Idiot Abroad povedome, možno ste ho zachytili na českom Discovery Channel, kde som naň pred pár mesiacmi videl upútavku.